Veľvyslanec Ján Gábor uverejnil zaujímavý článok o "večnom cisárskom vojakovi", Ladislavovi Škultéty - Gábrišovi pôvodom z Mojtína. https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/630907-vecny-vojak-je-v-mojtine/
Článok z dejín slovenskej diplomacie pútavo popisuje proces premiestnenia pozostatkov "večného vojaka" z Aradu do Mojtína a s tým súvisiace udalosti.
Náš kolega, PhDr. Ján Hovorka, bol za ministerstvo zahraničných vecí SR priamym účastníkom tohto procesu. Prinášame jeho osobný dodatok k tomuto článku. Spracovávame matriky historickej Dolnej zeme a mali by sme mať aj komplexnejší pohľad na celkový vývoj v tomto pre nás stále nesmierne dôležitom širšom teritóriu Strednej Európy.
Malý osobný dodatok k skvelému príbehu o osudoch večného vojaka z Mojtína
Článok je od veľvyslanca p. Jána Gábora, ktorý v čase realizácie projektu presunu pozostatkov "večného vojaka" Ladislava Škultéty - Gábriša z Rumunska na Slovensko pôsobil v Rumunsku.
Je to skvelý, výborne napísaný článok o udalostiach, za ktoré sa naozaj nemusíme hanbiť, naopak, na ktoré môžeme byť právom hrdí! Povedal by som, že tento príbeh by mohol byť ako ukážka súčasťou vznikajúcej publikácie MZV SR, venovanej 30. výročiu slovenskej diplomacie , no ako poznám pozadie vzniku takýchto publikácií - dovolím si silne zapochybovať, či bude uznaný za dostatočne vhodný pre túto knihu!
V každom prípade je to unikátny a veľmi silný príbeh v dejinách mladej slovenskej diplomacie, aspoň rámcovo vykresľujúci v "živej" praxi realitu vzájomných vzťahov slovensko-rumunských aj slovensko maďarských....
Skutočnosť, že sa podarilo "dotiahnuť" celý príbeh s vyzdvihnutím telesných pozostatkov "večného" vojaka, husára Ladislava Škultéty - Gábriša a ich priam dobrodružným presunom na Slovensko - do rodného Mojtína, do zdarného konca, vrcholom ktorého bola oficiálna slávnosť uloženia jeho pozostatkov na čestnom mieste v obci a odhalenie jazdeckej sochy večného vojaka, je doslova ojedinelý, unikátny "happyend", ktorý sa v podobnom rozsahu a kontexte v tomto stredoeurópskom priestore neraz zložitých diplomatických vzťahov, podmienených ich spoločnou históriou tu žijúcich národov, snáď ešte nepodarilo zrealizovať nikomu.
Príbeh samozrejme neobsahuje viaceré deje, aktivity, aj vyjadrenia jednotlivých aktérov, ktorí ovplyvňovali jeho úspešný vývin a finalizáciu - vyplýva to z prirodzeného charakteru práce každej diplomacie a diplomatov, že nie všetko a nie hneď sa dá o danej udalosti vypovedať, aj keď v tomto prípade ide o skutočne úctyhodne starého večného vojaka .
Možno by som doplnil tento úspešný príbeh o udalosti, spojené s vydaním povolenia pre vyzdvihnutie a presun pozostatkov večného vojaka z miesta jeho odpočinku v Arade v Rumunsku do Mojtína v SR, bez ktorého nebolo vôbec možné so začatím tohto projektu. Povolenie vydalo pre vtedajšieho veľvyslanca SR v Rumunsku a autora tohto pútavého článku veľvyslanca p. Jána Gábora Ministerstvo zahraničných vecí SR - riadiaci odbor pre spoluprácu s touto krajinou. Jeho vydaniu predchádzala oficiálna písomná žiadosť Mojtínčanov podoprená následným oficiálnym prijatím ich delegácie na MZV SR, kde ich prijal vtedajší štátny tajomník. Ten prirodzene pred prijatím delegácie potreboval odborný podklad so stanoviskom, kde bolo nutné vyjadriť postoj - vyhovieť, alebo nevyhovieť ich naozaj nezvyčajnej požiadavke, ktorá vo vzťahu k politike Budapešti mohla vytvoriť ďalšie nečakané a nepríjemné incidenty (ako ich aj nakoniec vytvorila), avšak ktorá reálne vychádzala nielen z opodstatnených požiadaviek Mojtína ako rodiska večného vojaka, ale aj z nutnosti chrániť a vychádzať v ústrety podpore národnoštátnych záujmov Slovenska v zahraničí. A medzi ne nepochybne patrí aj ochrana kultúrneho dedičstva slovenského národa, napomáhanie uchovávaniu pamiatok po významných osobnostiach našej národnej minulosti, nachádzajúcich sa v zahraničí.
Keďže som v tom čase bol na MZV SR zodpovedný za spoluprácu a diplomatické styky s Rumunskom, dostal som na stôl úlohu vypracovať požadované stanovisko. Hneď som si uvedomil, že nemôžem dať stanovisko nemastné-neslané, ani ryba ani rak, či také "obojaké", ako býva neraz zvykom, aby sa príslušný úradník náhodou nedostal do šlamastiky, keď by to "vypálilo zle". A zrealizovanie projektu naozaj hrozilo všeličím - okrem iného nutnosťou presunu pozostatkov večného vojaka cez územie Maďarska, kde v takomto prípade by bolo potrebné pýtať si oficiálny maďarský súhlas s neistým výsledkom... Napriek tomu ma ako vyštudovaného historika uvedený príbeh zaujal a odporučil som nadriadeným funkcionárom, aby bol vydaný súhlas s realizáciou projektu, pričom som podrobne zdokumentoval celý príbeh aj symbolický význam toho, aby pozostatky večného vojaka spočinuli v rodnej zemi. A - na moje pozitívne prekvapenie, lebo som sám veľmi neveril v konečnú akceptáciu môjho nekonvenčného stanoviska - nadriadení s ním súhlasili a vydali pokyn, aby som hneď tlmočil na našu ambasádu do Bukurešti pokyn na zrealizovanie projektu. Stalo sa. Upozornil som tiež ambasádu, že je tiež veľmi dôležité, aby z taktických dôvodov správa o realizácii tohto projektu sa nedostala do médií skôr, ako budú jeho pozostatky uložené v Mojtíne. Dramatický priebeh celej akcie je pekne spracovaný v článku veľvyslanca J. Gábora. Veľvyslanec sa nakoniec skvele vynašiel a presun pozostatkov sa zrealizoval letecky, bez nutnosti požiadania o oficiálne povolenie k prevozu od maďarských úradov.
O to väčšie bolo potom prekvapenie a následné hrmenie zo strany oficiálnej Budapešti, ktorá sa až z médií dozvedela, že prišla o údajne "svojho" večného vojaka, ba dokonca, že sa o to pričinil ten podceňovaný a zaznávaný "Felvidék", ktorému viacerí dodnes akosi ani na meno nevedia prísť... Vtedajší predseda maďarského parlamentu verejne soptil, že Slováci (údajne) znesvätili hrob či "maďarský pamätník" večného vojaka Gábriša v Arade, ktorý bol (údajne) čistý Maďar (z Mojtína...), ba že si dovolili nehanebne (údajne ) ukradnúť (z Aradu!) jeho pozostatky bez povolenia maďarských úradov (!) a presunúť ich do Mojtína. Taktiež žiadal ich návrat späť a verejné ospravedlnenie Bratislavy. Samozrejme, že zatajil pred maďarskou verejnosťou, že celý projekt odsúhlasili kompetentné rumunské úrady, čiže išlo o legálnu, nie nelegálnu akciu. Médiá v Budapešti v tejto súvislosti rozpútali nenávistnú, štvavú kampaň proti Slovensku, plne vychádzajúc v ústrety veľkomaďarským šovinistom. Bolo to o to hrozivejšie, že v tom čase sa mala uskutočniť oficiálna návšteva predsedu vlády SR v Budapešti. A prísť do takejto štvavej atmosféry - to hrozilo všeličím. Okrem iného sa v Bratislave urýchlene hľadalo, ktorá konkrétna osoba to tu doma všetko "spískala", že niečo takéto sa vôbec stalo! Nuž nebolo mi všetko jedno - hrozil mi reálny tvrdý postih! Ostal som sám, odkázaný na seba.
Našťastie ma v tom čase doslova zhora osvietila spásna myšlienka - čo tak vytvoriť v Mojtíne na Slovensku - rodisku večného vojaka - medzinárodné pamätné miesto, kde by si pri jeho novom mieste posledného odpočinku, resp. pri jeho impozantnej jazdeckej soche v životnej veľkosti viaceré národy vtedajšej Habsburskej monarchie (nielen Uhorska - to v Gábrišovej dobe oficiálne ešte neexistovalo) mohli trvale pripomínať túto slávnu postavu, ktorá vskutku patrí ako výrazný symbol kultúrneho dedičstva starej monarchie všetkým - aj Slovensku, aj Rakúsku, aj Maďarsku, aj Rumunsku, ba aj Čechám, Nemecku a iným národom. Veď Ladislav Škultéty - Gábriš bojoval v radoch habsburskej armády na vtedajších bojiskách takmer po celej Európe. Večný vojak by sa mal stať symbolom spájajúcim, nie rozdeľujúcim európske národy. A kupodivu - opäť som trafil "do čierneho" - všetci si túto myšlienku osvojili a finálne slávnostné uloženie pozostatkov večného vojaka v rodnej pôde Mojtína sa dialo už pokojne a dôstojne v duchu tohto konštruktívneho zámeru za prítomnosti pozvaných veľvyslancov a zástupcov viacerých zainteresovaných krajín, vrátane úspešného hlavného realizátora projektu - p. veľvyslanca Jána Gábora. A čo je typické - aj maďarská delegácia, napriek tomu, že sa snažila, ako mohla, urobiť ešte nejaké menšie obštrukcie pri danej slávnosti, uvedomila si, že tentoraz v prípade presunu pozostatkov večného vojaka v zápase so slovenskou diplomaciou nebola úspešná. A odrazu o tomto Slovákmi zrealizovanom úspešnom projekte utíchol za Dunajom všetok mediálny a politický hurhaj...
Nuž taký je môj dodatok, či malý osobný vklad k tomuto nevšednému príbehu, uverejnenému veľvyslancom Jánom Gáborom v denníku Pravda 21.6.2022.
Ján Hovorka
