Drahé rodáčky, drahí rodáci , vážení hostia,
Naše stretnutie sa dostalo do obdobia veľmi nepriaznivých procesov prebiehajúcich na našej matičke zemeguli. Pandémia corona vírusu je nová pliaga, ktorá padla na ľudstvo. Novou pliagou je aj vojna medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. Pre nás Slovanov ju možno pomenovať ako "bratovražedná" vojna. My Slovania sme naozaj kmeň históriou nepoučiteľný - zabúdame na Svätoplukove prúty.
Okrem týchto nepriaznivých procesov si v tomto roku pripomíname aj dve významné výročia, ktoré sa nás Slovákov navrátivších sa do vlasti predkov po druhej svetovej vojne výsostne dotýkajú, ale nie len nás aj našich prapredkov , ktorí svoje pôvodné historické územie nikdy neopustili.
V týchto dňoch, práve pri príležitosti 75. výročia výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československou republikou sa stretávame v čase kedy sa naši starí rodičia i rodičia nadýchli slobody, slobody v krajine svojich predkov, v krajine kde mohli slobodne začať používať svoj materinský jazyk na vzdelávanie a kultúru.
Okrem tohto nášho výročia, po celý tento rok by sme si mali pripomínať 205. výročie narodenia nášho prvého bojovníka za slobodu Slovákov, našich praotcov a pramaterí, ktorých viedol do boja za slobodu národa spod Uhorského jarma, prvého predsedu Slovenskej národnej rady, Jozefa Miloslava Hurbana.
Tieto povstalecké meruôsme roky nám ukázali, že sme národ, národ, ktorý má nárok na samostatnosť a svojbytnosť. Nedali sme sa ničím zlomiť ani odstrániť z dejín.
V rámci tohto historického medzníka i naši predkovia dostali do vienka odhodlanie pokračovať v boji za svoju slobodu za zachovanie svojej identity, aj keď v neprajnom prostredí, o ktorom J. M. Hurban 1. októbra v roku 1847 v Slovenských novinách za nich napísal: Citujem :„My tu prenasledovaní, ale nezronení, my tu krivdení ale vždy rozhnevaní nádejou na lepšiu budúcnosť, my tu prichystaní na všetky vaše útoky a buď čo buď my neľakáme sa vás, verní Bohu, vlasti a slovenskému národu, ale vedzte, že ľudia v mukách mrúci mávajú prorockého ducha a títo vám volajú; Nezadlho v jednej noci leží váš tyranizmus na hromade a vy váľate sa v hromade vašich lží a potuchlých skutkov.“ Koniec citátu.
Mesiac apríl v roku 1947 je mesiacom, keď sa na Seredskej železničnej stanici pristavila prvá vlaková súprava s prvými rodinami prichádzajúci v rámci Výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom po druhej svetovej vojne, z relatívne malej ale najslovenskejšej obce, z Pitvaroša. V tejto obci pôsobil 21 rokov na poste farára ECAV jeden z najaktívnejších národných buditeľov, Ján Kutlík starší. Ján Kutlík takto hodnotí život Slovákov na Dolnej zemi Pavlovi Dobšinskému vo svojom liste zo dňa 23. sept. 1860. „My sa tu v tomto víre maďarónskom dosť dobre máme. Nedopisujeme Vám nič, lebo vidíme, že máte materiálu dosť a ešte neprišla naša hodina, ale možno všetko robíme a kde čo treba podporujeme. Naše okolnosti sú také, že sa musíme zdržovať od dráždenia našich strešteníkov, aby nám aspoň životy v bezpečnosti zostávali. Ale ožijeme i my , dá to Všemohúci.“
Krátky exkurz po nitke spolužitia národov a národnostných menšín v mnohonárodnom štáte prikrytom v hraniciach Uhorského kráľovstva nám potvrdí , že naši predkovia nemali ľahký život čo sa týka ich ľudských práv.
Už v rokoch 1791 -92 na bratislavskom sneme uzreli svetlo sveta dva maďarizačné zákony.
V rokoch 1839- 40 uhorský snem stanovil povinnosť používať maďarský jazyk v celom verejnom živote. Nositeľmi týchto zákonov boli: Ľudovít Kosút , tvrdý radikál, gróf Szécsenyi zástanca trochu miernejšieho smeru.
Proces uhorských vládnych činiteľov a politikov vytvoriť štát s jedným uhorským národom pokračoval ďalšími zákonmi v tomto duchu hlavne po Rakúsko –uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
V roku 1868 bol prijatý zákon v ktorom sa vyhlásil maďarský jazyk za štátny a úradný jazyk.
V roku 1907 bol prijatý takzvaný Aponyiho školský zákon, ktorým sa zaviedla maďarčina ako vyučovací jazyk do všetkých ľudových škôl.
Nedávno som sa dostal k jednej informácii ,ktorá ma mierne povedané šokovala. V roku 1935 bol vydaný pre oblasť severného Maďarska výnos tohto znenia: Každý občan, ktorý presvedčí a privedie na úrad iného občana s tým ,že tento je ochotný pomadarčiť si priezvisko respektíve zmeniť priezvisko neznejúce po maďarsky obdrží odmenu 5 pengo.
Po vypočutí si citátov a krátkej histórie nie je treba siahodlhého zdôvodňovania prečo sa naši rodičia rozhodli vrátiť do vlasti predkov, keď sa naskytla príležitosť k návratu nezaváhali a využili ju. Nebolo to pre nich ľahké. Veď naši predkovia viac ako 11 generácií rozpŕchnutí, dosť hlboko zakorenení na Dolnej zemi, v Uhorskom kráľovstve predsa len museli vyriešiť veľa prostých, ľudských otázok. Zanechanie svojich rodných na cintorínoch, trhanie rodinných zväzkov, opustenie susedov, priateľov, opustenie príbytku, majetku. Určite ich trochu kvárila myšlienka, aj keď sa tešili, že čo ich čaká na novom mieste.
Nuž a ako to bolo v ten posledný deň, keď sa už nakladali na vlakovú súpravu.
Dovolím si vám priblížiť reálny krátky pohľad na deň, keď sa naša rodina, nakladala s ostatnými rodinami komlóšskymi na pitvarošskej stanici do dlhej vlakovej súpravy.
S mojim mladším bratom, Jankom, odbehli sme sa rozlúčiť s našou susedou, ňaničkou Pavlíkovou, lebo on bol ich miláčikom. Konverzácia bola nasledovná:
Brat pribehol k ňaničke ktorá stáli pri vahadlovej studni ako prvý, a veselo zvolal: „Ňanička mi už tádeme, prišli sme sa odobrať!“ Obšuchol sa ňaničky okolo sukni, obehol studňu a zastavil sa pri nich.
Ňanička si spakruky utreli slzu a pohladkali ho po hlave : „Jano môj, Jano nikda sa mi už neuvidíme.“
Brat na to zareagoval: „Nebojte sa ňanička, ja vás prídem pozrieť.“
Suseda znova: „Ej, keby si ti Janko môj netárav.“
Ňaničkine slová skutkom sa stali. Keď brat prvýkrát navštívil rodisko už boli na pravde Božej.
Všimol som si aj mojich rodičov keď vlaková súprava vchádzala na Komlóš. Otec chytil mamku okolo pliec a povedal : „Poď, mama moja, pozrieme sa cez tento malý oblôčik na našu ulicu a náš dom, veď je tak blízo pri šínach, kto vie či nám bude súdené ho ešte raz uvidieť.“
Ja som stál pri druhom okienku a všimol som si ako sa mama pritúlila k otcovi a otec si voľnou rukou utrel slzu z líca.
Aj keď to lúčenie s rodiskom pre našich rodičov bolo ťažké ale urobili dobre, že sa rozhodli vrátiť do lona starej vlasti. Do otčiny, kde im už nikto nemohol a nemusel neustále pripomínať, aby sa vzdali svojej identity.
Spomenuté citáty našich národovcov však nosili skoro všetci naši rodičia v sebe ukryté viac ako dve stáročia a tie ich nakoniec priviedli k tomuto jedinému a správnemu rozhodnutiu.
Pozrime sa dnes na naše rodiská, na našich príbuzných, rodákov a priateľov, ktorí zaváhali, zle sa rozhodli, čo sa s nimi stalo. Stratili sa v maďarizačnom mori. Naše deti s ich deťmi sa slovenským jazykom nedohovoria. Ba aj naši rovesníci komunikujú spolu len v maďarskom jazyku. Pri návšteve rodiska nás už víta len informačná dopravná značka dvojjazyčná, ktorá hovorí, že tam žili niekedy aj Slováci a za ňou nás čaká iba smútok nad stratou identity tých, ktorí v čase výmeny obyvateľstva túto možnosť nevyužili.
Pozrime sa na naše dediny a mestá, ktoré ich pracovité ruky postavili a polia ktoré stáročia obrábali a z močaristej zemi v úrodnú zem premenili, čo tam z ich potu a mozoľov ostalo. Mnoho opustených a rozpadávajúcich sa domov, plačúce vybíjané múry, deravé strechy, chodníky pred domami zarastené burinou. Iba úroda z polí sa na nás usmieva a potvrdzuje, že ich práca nebola márna.
Nech bolo rozhodovanie našich starých rodičov i rodičov akokoľvek ťažké, aj tak bolo jednoznačne správne a rozumné. Zachovali seba i nás a naše deti pre svoj národ, národ Slovákov. Z úprimného srdca im dnes ďakujme za tento čin. Ak by tento čin neboli vykonali boli by sme sa i my stratili v mori maďarizácie, lebo dnes z ich počtu okolo 300 tisíc, ktorí sa nerozhodli rozumne, sa k svojeti podľa maďarských štátnych štatistických výkazov hlási len 7 a niekedy 10 tisíc z nich. Toto je vizitka všetkých uhorsko-maďarských vlád súvisiaca s prístupom k riešeniu otázok starostlivosti o národnostné menšiny a rešpektovaniu medzinárodných dohôd o dodržiavaní základných ľudských práv.
Toľko môj príhovor k dnešnému stretnutiu k návratu Slovákov do vlasti predkov. Spomínajme a ďakujme.
Ďakujem za pozornosť.
Michal Hronec
