Karol Kotinský v dejinách evanjelickej cirkvi Ambrózfalvy

To istotne viete aj vy, jeho rodičia, že ja Karola, ktorý je ako Bohom stvorený na kňazské povolanie, mám rád a jeho budúcnosť mi leží na srdci. Ale to sotva viete, že Karol, pravdepodobne preto, lebo dobre ovláda slovenský jazyk, má mnohých nepriateľov, a tí ho obvinili aj z toho, [že]má slovenské cítenie, a preto nie je dobrým maďarským vlastencom. Preto nastrojili proti nemu úklady v Čemeri a preto ho očiernili aj pred pánom biskupom Raffayom.    

Ja, keďže som presvedčený o maďarskom vlasteneckom cítení Karola, aj doteraz som robil všetko, aby som ho zbavil tohto obvinenia. Ale nakoľko jeho česť neprestajne podkopávajú, bol som to ja, kto ho nahovoril, aby si prijal maďarsky znejúce priezvisko, a aby si k tomu vyžiadal súhlas svojho otca. Tým by odzbrojil svojich nepriateľov a umlčal by ich. Teraz som sa na veľké poľutovanie dozvedel, že s tým nechcete súhlasiť, pán Kotinský. Prosím vás teda, aby ste opäť zvážili túto životne dôležitú otázku a aby ste svojmu synovi umožnili brániť sa proti svojim nepriateľom a tým jeho budúce uplatnenie. 

Ja som tiež otcom, aj jeden z mojich synov si pomaďarčil svoje priezvisko, a mne ani nenapadlo, že by tým bol chcel zaprieť mňa. Dokonca ak by aj moji ďalší dvaja synovia chceli prijať iné priezvisko, aj s tým by som ochotne súhlasil, lebo povinnosťou nás rodičov je, aby sme priniesli akúkoľvek obeť v záujme svojich detí, čo si ich šťastná budúcnosť vyžiada. My zájdeme a v srdci našich detí nebude žiť ďalej naše meno, ale požehnaná spomienka, že sme urobili všetko, čím sme im boli dlžní pred Bohom a ľuďmi.

Láskavo vás žiadam zvážiť Karolovu prosbu predovšetkým z tohto hľadiska a som presvedčený, že tak bude aj vyslyšaná. Želajúc šťastný nový rok vás všetkých srdečne pozdravujem a zostávam v Bíri 28. dec. 1933 opravdovým dobroprajníkom Samu Mihalovics ev. senior”

  Karol Kotinský vo svojich autobiografických spomienkach píše, že preto prijal ponuku S. Mihalovicsa do Bíru, lebo je blízko k Čemeru, kam sa v skutočnosti chcel vrátiť. Čoskoro sa mu na to naskytla aj príležitosť, lebo na funkciu čemerského farára ešte v roku 1933 vypísali súbeh až dvakrát. O miesto sa v oboch prípadoch uchádzal, avšak biskup ho oba razy vyškrtol zo zoznamu uchádzačov bez odôvodnenia. V tom istom roku podal prihlášku do Kondorošu (Kondoros), v r. 1934 do Guty (Galgaguta), pričom aj tieto súbehy sa skončili zrušením jeho kandidatúry. V januári 1935 kandidoval v súbehu vypísanom na miesto pitvarošského farára. Podľa Karola Kotinského biskup tentoraz jeho zvoleniu nezabránil vyškrtnutím jeho mena zo zoznamu uchádzačov, ale inou cestou. V roku 1935 ho pozvali do Horných Petian (Felsőpetény). S odvolaním sa na formálne chyby pozvanie vyhlásili za neplatné. Následne bol súbeh na pozíciu farára v Horných Peťanoch vypísaný ešte dvakrát. Uchádzal sa v oboch prípadoch, ale oba razy ho vyškrtli zo zoznamu možných kandidátov. V r. 1935 v súbehu na pozíciu farára v Teranoch (Terény) tiež skončil ako vylúčený z kandidatúry.

  Karol Kotinský videl spojitosť medzi neúspechom svojich dovtedajších súbehov s obvineniami, ktoré mu boli vznesené v súvislosti s jeho kaplánskou činnosťou v Čemeri. Prvé jednoznačné odkazy na to, resp. detailnejšie opisy nachádzame v jeho listoch z roku 1935, okrem iného aj v jeho liste biskupovi Banského dištriktu, Sándorovi Raffayovi zo dňa 11. januára 1935, v jeho liste zo dňa 16. februára 1935 adresovanom konseniorovi Novohradského seniorátu Gyulovi Kardosovi, či v jeho liste zo dňa 22. februára 1935 dozorcovi Preddunajského dištriktu Sándorovi Sztranyavszkému. 

  Karol Kotinský dovtedy poznal skutky, z ktorých bol obviňovaný, iba z rečí, respektíve z ústnych informácií od svojho principála S. Mihalovicsa: „Senior Mihalovič mi vyrozprával, ktoré sú moje priestupky, ktorých som sa dopustil na Čemeri: že som sa s ľuďmi veľmi rád shováral po slovensky; miesto toho, aby som bol slov. rozhovor obracal na maďarský, konal som opačne. Predával som slov. kalendáre, Tranosciá, Biblie a knižočku „Modlitby kresťanskej mládeže” /od Jána Slávika/, ktorá bola tlačená na Slovensku, a v ktorej sa nachádza i modlitba na čsl. republiku a čsl. prezidenta. Toto posledné je vraj mojím najväčším hriechom, lebo oni si to tak vysvetľujú, že práve zato som roširoval tú knižočku, aby sa ľudia za Č.S.R. a jej prezidenta modlili.”

  V záujme toho, aby mohol tieto výhrady presne spoznať a mohol sa voči nim brániť, vo svojom liste adresovanom Sándorovi Raffayovi žiadal o povolenie, aby mohol nazrieť do spisov obsahujúcich obvinenia a uložených v archíve Banského dištriktu. Sándor Raffay dňa 28. marca 1935 povolil, aby mohol Karol Kotinský na biskupskom úrade Banského dištriktu preštudovať všetky spisy spojené s vecou, aby sa oboznámil s konkrétnymi obvineniami a aby sa takto mohol proti nim brániť. Po tom napísal svoj nasledujúci list predsedníctvu Preddunajského dištriktu, citovaný v celom rozsahu: 

„Veľadôstojné a veľavážené dištriktuálne predsedníctvo! Ráčte mi dovoliť, aby som sa v týchto svojich riadkoch ubránil proti tým obvineniam, ktoré sa v Banskom ev. dištrikte vyskytli proti 

mne pred dvomi rokmi a napadli moje maďarské vlastenectvo. Jeho dôstojnosť pán biskup Dr. Sándor Raffay totiž 28. marca t.r. povolil, aby som si v biskupskom úrade Banského dištriktu preštudoval všetky spisy vzťahujúce sa na vec, oboznámil sa s konkrétnymi obvineniami a aby som sa proti nim bránil. Konkrétne obvinenia sú nasledovné:

1. Rozširoval som takú modlitebnú knižku v slovenskom jazyku, ktorá bola vytlačená na okupovanom území a v ktorej sa uvádza aj jedna modlitba za republiku československú a jej prezidenta.

2. Predával som taký Nový testament v slovenčine, ktorý bol vytlačený v Prahe.

3. Do slovenských kníh som písal venovanie v slovenskom jazyku a Čemer namiesto Csömör.

4. Svoje súkromné poznámky som si vraj písal po slovensky.

5. Vraj som sa veľa zhováral po slovensky s veriacimi.

Ako obhajobu na tieto obvinenia nech mi je dovolené uviesť nasledovné:

1. Priznám sa, že ja som dal doniesť knižku, ale nie z okupovaného územia, ale z Békešskej Čaby. Veriaci sa totiž sťažovali, že nemajú dostatok pasionálov, spevníkov, modlitebných knižiek a Biblií; ak sa aj občas v dedine zastaví putovný kníhkupec, žiada od nich dvojnásobnú cenu. V tejto ich duchovnej potrebe som im chcel pomôcť podľa ich želania, keď som podľa cenníka objednal vhodné knižky v maďarskom aj v slovenskom jazyku, medzi nimi aj knižočku obsahujúcu inkriminovanú modlitbu. Spolu s ostatnými knihami aj túto som im dal  do ruky v dobrej viere. O tej konkrétnej modlitbe som nemal vedomosť, inak by som bol knihy okamžite vrátil a podám hlásenie príslušnému orgánu. Ani som nepomyslel, že cez hranice ju pustia a môže sa predávať taká kniha, ktorej obsah nesúhlasí vo všetkých ohľadoch s duchom a záujmom našej sladkej maďarskej vlasti. (I. kópia)

2. Nielen mnou rozširovaný slovenský Nový testament, ale všetky diela, aj Biblie v slovenskom jazyku Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti, sa vydávajú v Prahe.

3. Aj k tomu sa úprimne priznávam, že som napísal do dvoch slovenských Nových testamentov dedikáciu a do pár slovenských spevníkov meno majiteľa s dvojjazyčným citátom z Biblie, do maďarských kníh som uviedol maďarský text. Nemyslel som vtedy na to, že nekonám správne, ak v jazyku, v ktorom ináč v kostole hlásam slovo Božie, napíšem dedikáciu do knihy napísanej v podobnej reči; ako ani tým som sa nechcel prehrešovať proti mojej sladkej maďarskej vlasti, keď som namiesto Csömör napísal Čemer; bola to neoficiálna poznámka.

4. Mne vytýkané slovenské súkromné poznámky boli zrejme osnovy rečí alebo také kúsky papiera a do zošita napísané slovenské vety, ktoré som mal jednak z hlavy, jednak z učebnice gramatiky, z hľadiska jazykového cvičenia. Veď keď aj teraz musím venovať dvakrát toľko práce slovenskej kázni ako maďarskej, o čo viac tomu tak muselo byť pred troma rokmi? 

5. Na návštevu veriacich ma brával so sebou môj principál. Sám som išiel iba zriedkakedy. Akou rečou sa on rozprával s veriacimi, takou aj ja. Aj to povrávali a šírili o mne, že ja som bol z Banského dištriktu vykázaný. Že to nie je pravda, dokazuje II. príl.  S pokojným svedomím vyhlasujem, že nikdy, žiadnym svojím konaním som nechcel hrešiť proti mojej sladkej maďarskej vlasti. Veď práve v Čemeri kvôli nízkemu počtu bohoslužieb v maďarčine som vykonával Služby Božie v maďarskom jazyku pre mládež oboch pohlaví každý štvrtok večer. Týždenne dvakrát biblické hodiny, čítania, prednášky v maďarčine. Učiteľovi som pomáhal pri zaúčaní ochotníckych divadelných hier. Svoje knihy náboženskej a krásnej literatúry v maďarčine som dával k dispozícii mládeži. Ohľadne môjho správania v Čemeri si dovoľujem pripojiť vyhlásenie učiteľa a kantora cirkvi. III. (Klaudinyi)

Ani v Slovenskom Komlóši, a ani po Čemeri, počas môjho pôsobenia v Níreďháze sa nevyskytla voči mne žiadna námietka alebo obvinenie z hľadiska môjho maďarského vlastenectva a vernosti. Svoju prácu som na oboch miestach vykonával v maď. vlasteneckom duchu. Ak by som bol tým, za koho ma obvinenia majú: “panslávom” potom by som už tak na Slovenskom Komlóši, ako aj v Níreďháze bol konal v tomto opovrhnutiahodnom nevlasteneckom “duchu”, nič netušiac, nebojac veď o obvineniach som sa dozvedel až tu, v 3 mesiaci mojej kaplánskej služby v Bíri. Pripojené dve osvedčenia však dokazujú opak toho.  ( II-III)

O duchu môjho terajšieho pôsobenia v Bíri 2 roky a 2 mesiace podá svedectvo vznešený pán senior Samu Mihalovics. Aj o čemerských obvineniach som sa dozvedel prostredníctvom neho. Moje chyby, poklesok, ktorých som sa dopustil počas môjho pôsobenia v Čemeri (v prvej polovici 1932) ráčte pripísať navrub mojej neskúsenosti (3 ½ kaplánstva) a tej skutočnosti, že miesto čemerského farára sa išlo pravdepodobne uprázdniť, a bez zámeru, aj nevedomky som sa mohol dostať do pokušenia.  Ráčte ďalej brať ako poľahčujúcu okolnosť, že obvinenia sa objavili počas volebných bojov — ( v 9. mesiaci po mojom odchode) —, a môj poklesok sa tak dostal do ostrejšieho svetla”

  Z uvedeného listu sa dozvedáme o čase jeho návštevy v archíve biskupského úradu a aj o konkrétnych skutkoch, z ktorých ho vinili. Vyhlásenie čemerského kantora, Lajosa Klaudinyiho zo dňa 1. apríla 1935 znie nasledovne: „Dolupodpísaný prehlasujem, že kaplán  Karol Kotinský počas svojho pobytu v Čemeri nikdy nemal také prejavy správania, ktoré by sa dali namietať z maďarského národného hľadiska, dokonca pri príležitosti školskej slávnosti poriadanej 15. marca roku 1932 v rámci vlasteneckého predstavenia – oduševňujúc mládež – vydal svedectvo o láske k maďarskej vlasti.”

  Jeho kandidácia v Pitvaroši aj napriek jej neúspechu priniesla pre Karola Kotinského ten výsledok, že aspoň nebol vymazaný z radu uchádzačov. Mohol mať pocit, že mu biskup odpustil, čo sa mu kládlo za vinu v súvislosti s jeho pôsobením v Čemeri, a že to mu dodá šance ohľadne úspešnej kandidácie v Horných Peťanoch alebo v prípade ďalších eventuálnych súbehov. Preto biskupa Sándora Raffaya požiadal listom, aby mu vystavil písomné potvrdenie o tom, že povolil, aby ho mohli v Pitvaroši nominovať. O tom, že jeho skutky nazývané hriechmi, ktoré mu vytýkali v súvislosti s jeho farárskym pôsobením v Čemeri, mu boli skutočne kladené za vinu a že ako sa posudzovali, čiastočne svedčí odpoveď Sándora Raffaya Karolovi Kotinskému. Tento list dostal Karol Kotinský v odpise, cez seniora S. Mihalovicsa, a jeho znenie je nasledovné: 

„Velebný pán kaplán! - Vaša velebnosť 11. dňa bežného mesiaca v liste žiadala dôkaz o tom, že som dal súhlas k Vašej nominovateľnosti pri voľbe pitvarošského farára, ktorá sa konala prednedávnom. Na Vašu žiadosť ochotne oznamujem, že sa tak skutočne stalo. Vo svojom liste okrem iného píšete, “ráčte vydať osvedčenie o tom, že ste ráčili prijať moju obranu ohľadne čemerských obvinení, respektíve ráčili ste odpustiť môj poklesok takmer spred troch rokov, prameniaci z mojej neskúsenosti a nevedomého zámeru môjho, ktorým som chcel získať priazeň ľudu, a na moje pevné odhodlanie a sľub, že v budúcnosti sa zdržím všetkých takýchto a podobných pokleskov, ste pri mojom súbehu na Pitvaroš ráčili súhlasiť s mojou nominovateľnosťou.” – Keď vyhlasujem, že pri spomenutej farárskej voľbe z radu uchádzajúcich sa som Vás nevytrel, týmto skutočne i to svedčím, že Vaše čemerské chovanie sa ja som Vám skutočne odpustil. Prajem Vám, aby ste sa v budúcnosti chránili každého takého skutku a poklesku, čo by sa mohol stať novou prekážkou na Vašej životnej ceste.”

  Karol Kotinský v liste svojmu niekdajšiemu profesorovi teológie, Sándorovi Kovácsovi zo dňa 18. mája 1935 píše, že v najbližších dňoch požiada o disciplinárne konanie voči svojej osobe, nakoľko dospel k presvedčeniu, že toto je jediným nástrojom na to, aby sa oslobodil spod obvinení. Vo svojom liste svojho niekdajšieho profesora prosí, aby písomne dosvedčil, že počas rokov štúdia nepatril medzi študentov, ktorí boli podozrievaní alebo obvinení z panslavizmu.

  25. mája 1935 podal Karol Kotinský žiadosť na cirkevný súd Novohradského seniorátu, v ktorej žiadal o začatie disciplinárneho konania v rámci konania cirkevného súdu. Vo svojom životopise na to spomína nasledovne: „Dňa 25. mája r. 1935 na radu svojho principála podal som si prosbu, v ktorej prosím proti sebe disciplinárku. Žiadam, aby ma alebo odsúdili, ak si to zaslúžim, alebo oslobodili od tých pomlúv, že konám protištátnu činnosť. Ale i to bolo márne. Prosba moja stála na stole dištr. predsedníctva. Nevedeli, čo si majú počať, lebo tie skutky, z ktorých sa ospravedlňujem, vôbec nie sú takými závažnými, pre aké bol by som si zaslúžil také kruté zaobchádzanie pri farárskych voľbách.”

  Na možnosť tohto disciplinárneho konania ho ako prvý upozornil Béla Händel, cirkevný žalobca Preddunajského dištriktu a dozorca seniorátu Fejér-Komárom, člen stáleho seniorálneho výboru na voľbu farárov, a to vo svojom liste zo dňa 18. 02. 1935.

  Začatie tohto disciplinárneho konania príslušní predstavitelia cirkvi odďaľovali, preto listom z 13. augusta 1935 opäť oň požiadal, teraz už predsedníctvo Preddunajského dištriktu. V tomto svojom liste spomína neúspechy v súbehoch vypísaných na uprázdnené farárske miesta nasledovne: „Vyhlasujem, že nie preto žiadam o začatie disciplinárneho konania proti svojej osobe, lebo som bol opäť vylúčený zo súbehov vypísaných na farárske miesta, ktoré sa medzitým uprázdnili. Pred touto diskrečnou právomocou dištriktuálneho predsedníctva sa hlboko klaniam, a keby aj jedna veta mojej žiadosti vyvolala zdanie, že by ma toto opatrenie  milostivého  a veľadôstojného dištriktuálneho predsedníctva bolo pohlo k tomu, aby som požiadal o začatie disciplinárneho konania proti sebe, tak tú vetu týmto odvolávam a prosím, aby ste ju ráčili považovať za bezpredmetnú.” O tejto jeho žiadosti o iniciovanie disciplinárneho konania sa v jeho autobiografii ešte dočítame: „Po roku, keď som už na Čabe bol, odvolal som svoju prosbu. Vtedy mi ukázal senior Mihalovič dva dôverné listy, ktoré on dostal ešte na začiatku r. 1935, len čo som prišiel na Bír. Jeden bol od biskupa Raffaya a druhý od Alex. Straňavského, dozorcu preddunajského dištriktu. Raffay píše, že sa dohodol so Straňavským, že nedovolia ma ani v jednom, ani v druhom dištrikte zvoliť za farára. Raffay v baňskom, Straňavský v preddunajskom dištrikte bude mať starosť na mňa. Straňavský píše medzi iným: „...budem Kotinského stíhať, prenasledovať, kým ho nevyženiem z Maďarska ta, kde ho ťahá jeho krv a každý jeho nerv – na Slovensko. ..“ Vtedy som lepšie pochopil, prečo som toľko trpel i do toho času. Ale čo som si mohol počať proti takým mocným panákom, ako bol i Straňavský, ktorý bol spiritus rectorom Gömböšovej politiky. Cirkev v jeho očiach bola len ancilla politicae.”

  Karol Kotinský sa 16. apríla 1936 z Bíru, patriaceho do Preddunajského dištriktu, dostal späť do Banského dištriktu. Sándor Raffay ho vymenoval do Békešskej Čaby za kaplána na žiadosť Ľudovíta Žigmunda Szeberényiho, seniora Aradsko-békešského seniorátu. Ako uvádza vo svojom životopise, vyslobodenie sa z „babylonského zajatia” znamenalo pre neho neopísateľnú radosť. V Békešskej Čabe sa mohol cítiť slobodnejší, nemusel sa pretvarovať, ukrývať a len potajomky čítať slovenské knihy. S Michalom Franciscim – ktorý v tom čase takisto slúžil v Békešskej Čabe – si veľmi dobre rozumeli vo všetkom, ale najmä v tom, čo sa týkalo osudu slovenského ľudu, národa. Pustil sa s vervou do práce.  Písal články a dlhšiu dobu bol redaktorom čabianskeho cirkevného časopisu Evanjelický hlásnik. Podieľal sa na vydaní evanjelického spevníka Tranoscius vo vreckovom formáte. Do korigovania textu a partitúr, resp. prípravy do tlače sa zapojil tak významne, že v úvode k IV. vydaniu, publikovanému v roku 1942 na uctenie pamiatky Gustáva Szeberényiho, je menovite vyzdvihnutý. Spolupracoval aj na príprave Evanjelickej postily do tlače, a je v nej uverejnených 18 jeho kázní.   

  V októbri 1935 bol vymazaný z radu uchádzačov o miesto farára v Teranoch, a v r. 1936 dokonca dvakrát pri voľbe gerendášského (Gerendás) farára. Biskup Sándor Raffay síce vyhlásil, že odpustil Karolovi Kotinskému jeho správanie sa v Čemeri, avšak nezmenil svoje odmietavé stanovisko ku kandidáciám Karola Kotinského, rad-radom všetky prekazil. 

Voľba farára v Ambrózfalve v r. 1937

  Ferenc Kertész, zborový farár Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Ambrózfalve, na zborovom konvente uskutočnenom 21. februára 1937 oznámil, že sa ku dňu 28. februára 1937 zriekne svojho úradu, nakoľko cirkevný zbor vo Veňarci (Vanyarc) si ho zvolil za farára. S presbyterstvom vyúčtoval, a farský úrad odovzdal pitvarošskému farárovi Andrásovi Gubcsóovi ako poverencovi seniora. Presbyterstvo na svojom zasadnutí uskutočnenom 8. marca 1937 jednohlasným rozhodnutím vyrieklo, že miesto farára mieni obsadiť výlučne len cestou súbehu, a preto požiadalo predsedníctvo seniorátu, aby v súlade so zákonmi uverejnilo príslušnú výzvu.  

  Zo zápisnice spísanej zo zasadnutia zborového konventu dňa 26. apríla 1937, ktorému predsedal Aladár Egyed, senior seniorátu, sa dozvedáme, že v rámci súbehu na miesto farára podali prihlášku traja. Dištriktuálne predsedníctvo schválilo nominovateľnosť všetkých troch uchádzačov: Lászlóa Németha, farára na dôchodku z Československa, Karola Kotinského, kaplána z Békešskej Čaby a Gustáva Kellóa, kaplána z Aszódu.  László Németh bol nakoniec zo súbehu vylúčený, pretože by uznanie jeho diplomu získaného v zahraničí bolo trvalo príliš dlho.  Na tomto konvente sa zrodilo aj rozhodnutie, podľa ktorého zborový konvent chce v rámci skúšky vypočuť Služby Božie kandidátov Karola Kotinského a Gustáva Kellóa. Zohľadniac aj prosby členov cirkvi senior rozhodol, že Karola Kotinského vyšle na skúšku na 2. mája 1937, kým Gustáva Kellóa na 9. mája 1937 s tým, že kandidáti budú povinní v deň pre nich stanovený predpoludním vykonať celé služby Božie v slovenskom, kým poobede v maďarskom jazyku. Úlohami cenzora bol ohľadne oboch termínov poverený námestný farár András Gubcsó. 

  O tom, či sa skúšky v stanovených termínoch uskutočnili, sa záznamy v zápisniciach z Ambrózfalvy nenachádzajú , ako ani o tom, že na ktorý deň bol vytýčený nominačný konvent. Z listu Andrása Gubcsóa, napísanom Karolovi Kotinskému dňa 15. mája 1937 sa však dozvedáme, že tento termín bol vytýčený, ale bol odložený na 23. mája 1937. O príčine odkladu sa z uvedeného listu nedozvieme nič. Pôvodne plánovaný termín bola asi predchádzajúca nedeľa, 16. mája 1937. Karol Kotinský vo svojej už viackrát citovanej autobiografii, napísanej o viac než desať rokov neskôr, uvádza tento termín, ako termín konventu, keď bol cirkevným zborom v Ambrózfalve nominovaný za kandidáta na miesto farára, ktoré sa malo obsadiť cestou súbehu. Áno, k nominácii došlo, nie však 16. mája 1937, a ani nie o týždeň neskôr, 23. mája 1937, ale 20. júna 1937. Dovtedy však nasledovalo časom síce nie dlhé obdobie, ktoré zato bolo plné udalostí, a tieto udalosti veľmi výrečne poukazujú na snahy všetkých aktérov, zainteresovaných na výsledkoch voľby farára.

  Na konvente usporiadanom 23. mája 1937 predsedajúci senior Aladár Egyed oznámil, že na dnešný deň bol ohlásený nominačný konvent, avšak pre zmenu, ktorá medzičasom nastala, sa nominačný konvent konať nemôže. Gustáv Kelló totiž odstúpil od kandidácie, zostal takto iba jeden kandidát, z toho však voliť nemožno, preto sa má použiť § 33 cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov, podľa ktorého sa má z úradnej moci vypísať nový súbeh.  Ďalej oznámil, že konečné rozhodnutie prenechá pánovi biskupovi a jeho mienka bude rozhodujúca v tejto veci. Ďalej sľubuje, že rozhodnutie pána biskupa pošle zboru v najkratšom možnom čase.

  § 33 cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov nepredpisuje ani cirkevnému zboru, ani seniorátu žiadnu povinnosť ohľadne vypísania ďalšieho súbehu v prípade, ak je medzi kandidátmi taký, s nomináciou ktorého dištriktuálne predsedníctvo súhlasilo.  V tomto paragrafe sa uvádza len to, že „ak sa na prvú výzvu prihlásili menej než štyria takí uchádzači, ktorých možno nominovať, tak na žiadosť konventu možno uverejniť ešte jednu výzvu”.  V rámci tohto súbehu bol taký uchádzač, ktorého mohli nominovať, Karol Kotinský. Cirkevný zbor Ambrózfalvy vôbec nechcl nový súbeh, ba práve naopak, za svojho kandidáta chcel postaviť Karola Kotinského a jeho chcel zvoliť za svojho farára. Dôkazom toho sú nasledujúce udalosti.

  1. júna 1937 sa členovia cirkevného zboru v Ambrózfalve obrátili listom na biskupa Sándora Raffaya vo veci voľby farára. Vo svojom liste sa postavili na stranu ostatného kandidáta, Karola Kotinského, a vyjadrili želanie, aby sa farárom cirkvi stal ostatný kandidát. Znenie listu je nasledujúce: 

„Dôstojný a dvojctihodný pán Biskup! Podpísaní, ako členovia evanjelickej cirkvi v Ambrózfalve, sa obraciame na nášho Arcipastiera s pokornou úctou vo veci voľby farára, aby sme Vašu Dôstojnosť informovali o súčasnej situácii, ktorá je v našom cirkevnom zbore v súvislosti s voľbou farára.

Odchodom pána farára Ferenca Kertésza sa uprázdnilo miesto farára v našej cirkvi. Čoskoro bude pol roka tomu, že prebieha voľba farára. Boli dvaja voliteľní kandidáti, obaja sú milí mladí bratia. Obaja mali svoju stranu. Pán farár Kelló odstúpil, a tak zostal iba 1 kandidát.  Cirkený zbor sa vyjadril za ostatného kandidáta. Žiaľ prišli takí, ktorí mútili vodu, mier cirkvi chceli narušiť ohováraním zvyčajnými obvineniami. Takí jednotlivci, ktorí ani nie sú evanjelikmi, potom aj takí, ktorí dali reverz v neprospech našej cirkvi, sa obrátili na pána Seniora, na pána Biskupa, chceli ovplyvňovať svojimi falošnými, nepravdivými obvineniami. To bolo dôvodom, že pán Senior nedovolil uskutočniť zvolaný nominačný konvent, ale použil posledné riadky paragrafu 33, i keď ich použitie nie je v súlade s pravidlami, nakoľko dvesto členov konventu až na jedného človeka si prialo, aby ostatný kandidát sa stal farárom cirkvi.  

Nám jednoduchým pracujúcim robotníkom toto opatrenie pána Seniora krivdí, čo uznal aj samotný pán Senior, ale odvolával sa na to, že pán Biskup rozhodne vo veci.

My sme verní evanjelici milujúci svoju cirkev, nikdy sme našu cirkev nezapreli nezaplatením dane alebo škodlivým reverzom a aj teraz nás vedie pred pána Biskupa láska obávajúca sa o našu cirkev, aby sme úprimne povedali, my nehľadáme farára politickej strany, nehľadáme slovenského či nemeckého farára, ale hľadáme evanjelického farára milujúceho svoju vlasť, ktorý evanjelických bratov odvyknutých od kostola a hmotne schudobnelých privedie späť do domu Božieho, kde budú zhromažďovať duševné poklady slúžiace na večný život. 

Tohto človeka sme našli, nazdávame sa, a preto sme sa postavili na stranu ostatného kandidáta.

Prosíme Arcipastiera nášho, nech nedovolí, aby sa naša cirkev stala politickou hračkou v rukách takých jednotlivcov, ktorí svoju lásku k našej cirkvi nikdy nepreukázali a aj teraz chcú získať politické výhody svojím zásahom do vecí cirkvi.

V nádeji, že Vaša Dôstojnosť chráni svoje stádo od dravých vlkov skutočnou arcipastierskou láskou, príde nám na pomoc svojou múdrosťou, spravodlivosťou, sme pokornými služobníkmi dôstojného pána Biskupa

V Ambrózfalve 1. júna 1937

Dôstojnému pánovi evanjelickému biskupovi Dr. Sándorovi Raffayovi, Budapešť, Deákovo námestie č. 4”

  V archíve sa nachádza iba strojopisná kópia listu, na ktorom nefigurujú signatári pôvodného listu. Členovia cirkvi z Ambrózfalvy vo svojom liste zhrnuli priebeh volieb farára, pričom vyzdvihli súvislosti, ktoré sami považovali za najdôležitejšie. Postavili sa otvorene na stranu Karola Kotinského, a biskupa prosili, aby im dopomohol zvoliť ho za ich zborového farára.  Ambrózania videli príčinu neúspechu nominačého konventu v osočovaní a obviňovaní zo strany osôb, ktorých mená neuviedli, napísali o nich len toľko, že nie sú evanjelikmi a sú zainteresované na získaní politických výhod.

  Členovia svetského vedenia evanjelickej cirkvi boli v mnohých prípadoch určujúcimi osobnosťami aj stoličnej administratívy či dokonca celoštátnej politiky. Vedúci predstavitelia miestnej štátnej správy mohli ovplyvniť život niektorého cirkevného zboru prostredníctvom menej priamej koncentrácie funkcií, ktorá sa realizovala v ich osobe, a to už len tým, ak svoj názor na danú vec vyjadrili v plyvných politických kruhoch. Známosť Karola Kotinského a Sándora Raffaya však korení ďaleko pred obdobím volieb farára v Ambrózfalve. Pozornosť biskupa na Karola Kotinského neupriamili tí, ktorí napadli cirkevnú obec. Z ich strany tieto obvinenia mohli smerovať len k vyvolaniu alebo vystupňovaniu politických sympatií voči svojej vlastnej osobe, a to aj za takú cenu, že boli v rozpore so zámermi cirkevného zboru. 

  Že ktoré boli tie „zvyčajné” obvinenia, ktoré tí, ktorí „mútili vodu” vzniesli kandidátovi Ambrózanov, nevysvitne z tohto listu. Informácie však poskytne o tom zasadnutie   presbyterstva, ktoré sa v Ambrózfalve uskutočnilo 6. júna 1937. Podľa zápisnice predsedajúci námestný farár András Gubcsó uviedol, že: „obrátili sa neho so žiadosťou o zvolanie zasadnutia. Žiadatelia predniesli, že veriacich cirkevného zboru osočujú z toho, že oni si chcú zvoliť slovenského farára, pričom skutočnosť je taká, že si zbor chce zvoliť farára, ktorý vie po slovensky. Nenechajú, aby toto obviňujúce osočovanie prischlo zboru a preto svoje maďarské cítenie chcú dosvedčiť tak, že namiesto doterajšej jednej maďarskej Služby Božej chcú vykonať mesačne štyri maďarské Služby Božie v maďarskom jazyku. V poslednú nedeľu každého mesiaca predpoludním, v ostatné nedele popoludní. Predsedajúci farár sa pýta, či presbyterstvo súhlasí so žiadateľmi a či je ochotné vysloviť tento návrh ako rozhodnutie?”

  Presbyterstvo na tento návrh vydalo nasledujúce rozhodnutie: „Presbyterstvo si prisvojuje návrh, stotožní sa s návrhom, a jednohlasným rozhodnutím vyhlási, že ak si zbor môže zvoliť kaplána Karola Kotinského za zborového farára, tak namiesto doterajšej jednej služby Božej v maďarskom jazyku zavedie mesačne štyri Služby Božie v maďarskom jazyku, aby presbyterstvo predložilo dôkaz o svojom maďarskom cítení. Toto rozhodnutie postúpi konventu na schválenie, a presbyterstvo žiada pána farára o zaslanie tohto rozhodnutia pánovi seniorovi, pánovi biskupovi a pánovi slúžnemu.”

  Tento úryvok zo zápisnice vykresľuje veľavravný obraz nielen o vtedajšej situácii evanjelického cirkevného zboru slovenskej národnosti v Ambrózfalve, ale aj o smerovaní používania národnostných jazykov v rámci celej evanjelickej cirkvi. V rozhodnutí presbyterstva sú zhustené obvinenia, ktorým mal zbor čeliť, odpovede na tieto obvinenia, ako aj stanovisko presbyterstva, ktorým súhlasí, alebo sa zmieri so stavom, aký sa črtá z obvinení.   Súčasne s tým sa sformuluje aj zámer ochrániť farára, ktorého si chcú zvoliť, tak, že jeho osobu učinia prijateľnejšou rozhodnutím, ktoré sa biskupovi pravdepodobne bude páčiť.  

  Ako obvinenie voči cirkevnému zboru prezentuje niekto, alebo prezentujú niektorí to jeho želanie, že si chce zvoliť farára takej národnosti, akej národnosti sú oni sami. Obhajoba voči obvineniu je ešte výrečnejša, podľa nej totiž si zbor nechce zvoliť slovenského farára, ale farára, ktorý vie aj po slovensky. Tento prívlastok nevymysleli v Ambrózfalve, oveľa viac sa viaže k slávnostnému prejavu Sándora Raffaya predneseného pri jeho inštalácii za biskupa.

  Sándor Raffay vo svojej reči prednesenej pri svojej inštalácii na slávnostnom konvente usporiadanom 5. a 6. septembra 1918, povedal nasledovné: „V cirkvi nepoznám žiadnu národnostnú otázku, a ani ju poznať nechcem. Je len rečová otázka, ale verím, že vzájomnou dobromyseľnosťou a s duchom evanjelia nebude ťažké riešenie.” V tejto súvislosti svoje stanovisko vyjadril v totožnom príhovore nasledovne: „V našich cirkevných zboroch, pre verejné blaho uhorskej vlasti, pre požívanie a zveľaďovanie úžitkov spoločnej kultúry, v záujme ľudu budem nabádať k úspešnému vyučovaniu maďarského jazyka, ale nechcem žiadnemu veriacemu brániť v tom, aby svoju dušu vzdelával a svoje náboženské potreby uspokojoval vo vlastnom materinskom jazyku danom od Boha a zaužívanom podľa podmienok.”

  V Banskom dištrikte sa vyhýbali poznámkam o národnostnej príslušnosti kohokoľvek. Nebolo radné ani len vysloviť, že niekto je „Slovák”. Namiesto toho radšej to, že „vie aj po slovensky” alebo že „dobre ovláda slovenský jazyk”. Takto spomínali aj Karola Kotinského Ambrózania vo svojom rozhodnutí, ale takto ho spomínali už aj predtým iní. Toto vidíme pri jeho mene aj v jednej biskupskej správe, spojenej s jeho ustanovením za kaplána do Bíru v Preddunajskom dištrikte. 

  Ambrózania jednak bránili svojho kandidáta, chceli odvrátiť útoky namierené proti nemu, ale hlavne ho chceli prezentovať ako prijateľnejšieho pre biskupa, veď nie je on „Slovák”, iba „vie aj po slovensky”. Na druhej strane chceli sa aj sami ubrániť, a touto formuláciou vyjadrili, že správne rozumejú snahám cirkevných vrchností a ich stanovisko je v tejto veci akceptujúce.

  V rozhodnutí je uvedený sľub daný presbytermi, podľa ktorého ak si zbor môže zvoliť Karola Kotinského za farára, namiesto jednej budú mesačne vykonávať štyri Služby Božie v maďarskom jazyku. Aj tento závažný, dobrovoľne daný sľub, zameraný na obmedzenie používania materinského jazyka a na akceptovanie čoraz širšieho uplatnenia maďarského jazyka ukazuje, aká silná bola vôľa cirkevného zboru zvoliť Karola Kotinského.  A na výmenu za to, aby ho mohli zvoliť, pripustia, dokonca podporia biskupskú vôľu zameranú na zúženie používania materinského jazyka a na ďalšie rozšírenie pôsobnosti maďarského jazyka. Tento sľub neskôr už cirkevný zbor ničím nepodmieňuje. Na konvente usporiadanom 13. júna 1937 „predsedajúci farár predloží rozhodnutie presbyterstva zo 6. júna, v ktorom presbyterstvo namiesto dovtedy jednej služby Božej v maďarskom jazyku mesačne chce zaviesť štyri, aby aj týmto dokázali svoje maďarské cítenie a chápanie, nakoľko veriaci boli obvinení. Kladie otázku, či je konvent ochotný v tomto zmysle rozhodnúť súhlasne s presbyterstvom?” Pred vynesením rozhodnutia však farár informoval o liste seniora číslo 223/1937. V zápisnici o konvente nenájdeme zmienku o obsahu tohto listu, môžeme sa však nazdávať, že tento list povolil uskutočnenie nominačného konventu, totiž o týždeň, 20. júna 1937 sa v Ambrózfalve konal nominačý konvent.

  Konvent cirkevného zboru ako odpoveď na teraz už položenú otázku jednohlasným rozhodnutím vyriekol, že  „cirkev pozmeňuje svoje doterajšie poradie služieb Božích a namiesto jednej maďarskej Služby Božej zavádza štyri maďarské služby Božie mesačne. V poslednú  nedeľu každého mesiaca predpoludním, v osotatné nedele popoludní. Toto konvent deklaruje bez akýchkoľvek podmienok.” 

  V ten istý deň, keď Ambrózania, 1. júna 1937, napísal list biskupovi Sándorovi Raffayovi aj Karol Kotinský, v ktorom ho informuje, že neodvoláva svoju prihlášku podanú do súbehu na miesto farára v Ambrózfalve. Ani z tohto listu, ani zo zápisnice spísanej  v Ambrózfalve 23. mája 1937 nevysvitne, prečo by bol mal stiahnuť svoju prihlášku, či ho o to požiadali, alebo či sa ho pokúsil ktokoľvek týmto smerom ovplyvniť, či prípadne on sám mal pocit, že to sa od neho v tejto situácii očakáva. V liste jednak fakticky zhrnie doterajšie udalosti voľby farára,  na druhej strane poukáže na neúspechy, ktoré utrpel počas svojej doterajšej životnej dráhy, pričom ich príčiny aj naďalej vidí v živých výhonkoch obvinení, ktoré mu boli vznesené v súvislosti s jeho službou v Čemeri. Znenie listu je nasledovné:

”Dvojctihodný a dôstojný pán Biskup! Po mnohých duševných svároch, modlitbe a uvažovaní som dospel k presvedčeniu, že svoj súbeh v Ambrózfalve stiahnuť nemôžem. Nech mi je dovolené toto svoje rozhodnutie odôvodniť nasledovne:

1. Tú okolnosť, že zborový konvent neuplatnil svoje právo zaručené v § 33 odseku 1 cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov, neželal si dať druhýkrát vypísať súbeh, aj keď som zostal sám, ja osobne nepokladám iba za veľkú dôveru, ktorá je pre mňa poctou, ale aj za zaväzujúcu skutočnosť, že ja ich potom nemôžem opustiť. Možno, že podajú proti voľbe žalobu. Ale verím, že nezávislý cirkevný súd nebude mať na zreteli písmeno zákona, ale jeho ducha, ktorého jediným cieľom je, aby si zbor v čo najkratšom čase zvolil farára, a bude len honorovať taký postup veriacich, že upustili od opätovného vypísania súbehu, ktorý obyčajne dáva priestor mnohým naťahovačkám, nepokojom, dokonca zásahom neevanjelikov.

2. Čoskoro dovŕšim svoj siedmy rok ako kaplán. (Ale už ako teológ som začal pracovať vo vinohrade Božom, v r. 1927.) Za ten čas ma v súvislosti s voľbou farára deväťkrát vyškrtli a dvakrát mi dali stiahnuť svoju žiadosť do súbehu, - pre také obvinenie, ktorého sa mi dostalo za síce nepremyslený, ale v dobrej viere vykonaný skutok, za ktorý skutok, aj keby som bol býval vinný, už som si trest odpykal. Za takýchto okolností – Pán je mojím svedkom – s koľkými pokušeniami bojujúc, s koľkými duševnými zápasmi a ronením sĺz som dokázal vykonávať svoju ťažkú prácu počas tohto dlhého obdobia. A vzdávam vďaku Otcovi na nebesiach, že mi pomohol dostať sa cez všetky tie ťažkosti a dodal mi sily, aby – neobávajúc sa o zajtrajší deň – som mohol svoju doterajšiu povinnosť vykonávať plnou silou a so svojím talentom. 

3. Podľa mojej skromnej mienky veľadôstojného pána seniorátneho dozorcu “informovali” pravdepodobne rk. jednotlivci, respektíve prosili ho o zabránenie môjmu zvoleniu. Oni veru neraz útočia proti našej evanjelickej cirkvi pod zámienkou vlastenectva. Ja verím, že láska jeho Veľadôstojnosti k cirkvi je oveľa väčšia, než aby opustil svoju zodpovednú pozíciu, a nakoniec si prisvojí mienku Vašej Dvojctihodnosti, ktorá je predsa najviac príslušná na určenie toho, či som vhodný do Ambrózfalvy alebo nie. Ja sám, ak ma vôľa Božia preloží do Čanádsko-čongrádskeho seniorátu, podľa svojich všetkých síl a talentu sa budem usilovať o to, aby som získal blahosklonnosť veľadôstojného seniorátneho dozorcu. Odporúčajúc seba i moju vec do arcipastierskej i otcovskej dobrej vôle Vašej Dvojctihodnosti, s úprimným prejavom mojej mimoriadnej úcty a uznania som pokorným služobníkom dvojctihodného a dôstojného pána Biskupa v Békešskej Čabe 1. júna roku 1937

ev. kaplán ”

  V liste Karola Kotinského, rovnako ako v liste členov ambrózskej cirkvi, boli spomenuté tie osoby mimo evanjelickej cirkvi, ktoré sa snažili ovplyvniť voľby farára, resp. zabrániť zvoleniu Karola Kotinského. Tieto osoby nie sú menovite uvedené v tomto liste, ako ani v liste napísanom členmi cirkevného zboru biskupovi Sándorovi Raffayovi.

  20. júna 1937 sa v Ambrózfalve konal nominačý konvent. Zoltán Récsei, ako svetský predsedajúci na tomto konvente, oznámil, že podľa poverenia seniora číslo 223/1937. predsedaním na tomto zasadnutí boli poverení pitvarošský farár András Gubcsó a Zoltán Récsei, poddozorca evanjelickej cirkvi v Pitvaroši. Svetský predsedajúci oznámil, že Gustáv Kelló svoju kandidáciu stiahol, takto zostáva ako jediný kandidát Karol Kotinský. Po tom, ako konvent jednohlasným nadšením nominoval Karola Kotinského, predsedajúci vyslovil dôrazné upozornenie a požiadal o hlasovanie o opaku. Opýtal sa konventu, či je niekto, kto trvá na vypísaní nového súbehu a žiada oň. Keďže sa neprihlásil ani jeden volič, svetský predsedajúci vyhlásil ako rozhodnutie, že nominačný konvent evanjelického cirkevného zboru v Ambrózfalve jednohlasným nadšením a aklamáciou nominuje na pozíciu farára čabianskeho kaplána Karola Kotinského. Predsedajúci ďalej oznámil, že termín volieb vyhlási ešte v ten deň, v rámci dopoludňajšej Služby Božej. 

  Deň pred konventom, 19. júna 1937, cirkevný notár v Ambrózfalve, Ondrej Czabarka, napísal v niekoľkých riadkoch optimisticky vyznejúci list Karolovi Kotinskému, z ktorého sa dozvedáme, že deň volieb farára plánujú vytýčiť na 27. júna 1937. Po slovensky, ručne napísaný list je veľmi peknou pamiatkou úctivej a úprimnej oddanosti zboru ku Karolovi Kotinskému. Znenie listu je nasledovné: „V Ambrózfalve 1937 juni 19.

Znyesenému pánu farárovi Kotyinszky. Z radosztyov davam jin navedomja, zse zajtrá tojesz toho mejszjacza 20ho rano o 8mej hogyine budjeme maty tak menovani jelölő gyűlés, apoton pán farár Gubcsó pojdu domov na pitvaros szluzsbi bozsje ukoncsity, apotom unász o 11tej predpoludnyím a po szluzsbach bozsich budje vihlászena voljba kera má sza zadrzsaty toho meszacza 27ho. Ale azs jen budjeme mócz tak bisme tak kczeli zajtra odhlaszovaty zseby voljba nyebola ale zsebi zme jich iba povolalji, ljebo us len dvaja jeszto tí csosza protji nász, aj protji njich, pán ucsitelj Szalai, aj Chovan Zsiga. alje se pomocov bosskov aj tích premózseme. Z lászkavov uctov Ondrej Czabarka, Ján Ondrusz”

  27. júna 1937 v Ambrózfalve zasadol konvent cirkevného zboru. Predsedajúci námestný farár András Gubcsó oznámil, že „prvá vec na dnes ohláseného konventu sa nekoná, nakoľko pán biskup prijal v mene dištriktuálneho predsedníctva takéto opatrenie, z čoho plynie, že sa voľba farára odkladá na neurčitý čas. Žiada konvent, aby vzal na vedomie oznámenie pána seniora”. Podľa zápisnice konvent odloženie voľby farára zobral na vedomie nespokojne. Biskup týmto svojím opatrením v poslednej chvíli zabránil zvoleniu Karola Kotinského za zborového farára Ambrózfalvy, pričom ho cirkevný zbor nominoval jednohlasným oduševnením a aklamáciou, a to tak, že to cirkevnému zboru Ambrózfalvy neodôvodnil ani na tomto konvente, ani nikdy na nasledujúcich. O príčine, právnom pozadí jeho rozhodnutia sa nenachádza ani záznam, ba dokonca ani odkaz v zápisniciach zo zasadnutí konventu alebo presbyterstva evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Ambrózfalve. K udalostiam konventu konaného 27. júna 1937 patrí aj to, že sa svojej funkcie námestného farára zriekol pitvarošský farár András Gubcsó, ktorý administráciu cirkevného zboru v Ambrózfalve prevzal po tom, ako sa Ferenc Kertész zriekol svojho úradu. Nakoľko tento svoj zámer nezmenil ani po viacerých prosbách konventu, konvent to zobral na vedomie rozhodnutím a poďakoval sa mu za prácu.

  Na riadnom konvente Banského dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, usporiadanom 7. októbra 1937, senior Čanádsko-čongrádskeho seniorátu Aladár Egyed, ktorý sa síce už svojho úradu zriekol, ale ho ešte zastával, vo svojej seniorskej správe referoval nasledovne o voľbe farára v Ambrózfalve: „V administratíve seniorátu spôsobila väčšiu ťažkosť voľba farára v Ambrózfalve. V tomto ohľade musí terajší dištriktuálny konvent zaujať stanovisko cestou pozmenenia, respektíve doplnenia cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov.” Dištriktuálny konvent prerokoval návrh Čanádsko-čongrádskeho seniorátu vo veci pozmenenia cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov. Navrhol pozmeniť §§ 32 a 33 cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov. 

  Odsek 1 § 33, ktorý mal byť pozmenený, znel nasledovne: „Ak sa do prvej výzvy prihlásili menej ako štyria uchádzači, ktorí môžu byť nominovaní, tak sa na žiadosť konventu môže uverejniť ešte jedna výzva. A ak sa vôbec neprihlásil uchádzač, ktorý môže byť nominovaný, tak senior po vypršaní lehoty určenej na súbeh okamžite obnoví výzvu súbehu.” Na pozmenenie § 33 odseku 1 konvent predložil nasledujúci návrh: „Ak sa do prvej výzvy prihlásili menej ako štyria uchádzači, ktorí môžu byť nominovaní, alebo počet uchádzačov pred voľbou poklesne v dôsledku vylúčenia, odstúpenia alebo úmrtia pod menej ako štyri, tak sa má uverejniť ešte jedna výzva, a to tak na žiadosť konventu, ako aj seniora alebo biskupa."

  Dištriktuálny konvent návrh schválil, a rozhodol o jeho predložení generálnemu konventu. Iniciovanie plánovaného pozmenenia cirkevno-právneho predpisu bolo odôvodnené skúsenosťami z voľby farára v Ambrózfalve, a zrejmým cieľom plánovanej modifikácie bolo, aby biskup mohol mať v budúcnosti ešte väčší vplyv na priebeh volieb farárov. V zmysle plánovanej zmeny ak by po predvolebnej nominácii zostal iba jeden kandidát, a ten by eventuálne nebol pre neho žiaducim, tak by mohol jeho zvoleniu zabrániť tak, že dá vypísať nový súbeh. 

  S odvolaním sa na tento odsek cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov zastavil nomináciu v rozpore s predpismi Aladár Egyed na nominačnom konvente 23. mája 1937, na neregulárne uplatnenie tohto paragrafu sa odvolávali aj členovia cirkevného zboru Ambrózfalvy vo svojom liste, ktorý napísali Sándorovi Raffayovi 1. júna 1937, a na neregulárne uplatnenie tohto paragrafus sa odvolával aj Karol Kotinský vo svojom liste Sándorovi Raffayovi z 1. júna 1937. Biskup Sándor Raffay mohol vnímať neodôvodnenosť rozhodnutia seniora Aladára Egyeda, a teda povolil uskutočnenie nominačného konventu. Avšak tomu, aby nominant cirkevného zboru, Karol Kotinský bol zborom zvolený za farára, v poslednej chvíli zabránil zákazom uskutočnenia volieb. 

  Takto sa súbeh na obsadenie pozície zborového farára Ambrózfalvy, ktorá sa uprázdnila zrieknutím sa Ferenca Kertésza, skončil bez výsledku. Proces spojený so súbehom sa potom uzavrel s tým, že Karol Kotinský odstúpil od nominácie. Vo svojom liste z 8. októbra 1937 to oznámil nasledovne:

„Vznešený pán Senior! Mám tú česť s úctou hlásiť, že v zmysle dohovoru jeho Dvojctihodnosti pána Biskupa a dôst. pána seniora Dr. Ľudovíta Ž. Szeberényiho, od svojej kandidácie z 20. júna t. r. – nakoľko sa vyskytli ťažkosti pri uplatnení § 33 cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov v tomto prípade  – odstupujem, bez toho, že by som sa zriekol toho, aby ma zbor mohol prípadne pozvať, respektíve toho, aby som opäť podal svoju žiadosť do súbehu. Vyjadrením svojej mimoriadnej úcty  som pokorným služobníkom vznešeného pána Seniora v Békešskej Čabe 8. októbra 1937.”

  Nepodarilo sa nájsť adresáta tohto listu, keďže však Ambrózfalva patrila do Čanádsko-čongrádskeho seniorátu, tak možno predpokladať, že je ním Aladár Egyed, senior seniorátu, ktorý sa síce už zriekol svojej funkcie, ale ju ešte zastával. Podľa obsahu listu k oznámeniu došlo po tom, ako biskup dištriktu Sándor Raffay a Ľudovít Žigmund Szeberényi, senior Aradsko-békešského seniorátu spolu o tom rokovali, a dospeli k akejsi dohode.

  V zápisniciach z konventov a presbyterstva, spísaných v Ambrózfalve, niet zmienky o tom, že kto, kedy a aké rozhodnutie vydal o tom, že sa mohlo nanovo začať organizovanie voľby farára, resp. jeho príprava. A rovnako niet ani zmienky o rozhodnutí biskupa či seniora, ktoré by vyhlásilo ukončenie predchádzajúceho procesu voľby farára, alebo výsledok alebo neúspech, ak sa proces konal. 

  Na konvente usporiadanom 8. mája 1938 odznelo prvé také oznámenie, ktoré naznačovalo, že sa uskutočnia voľby farára, odložené 27. júna 1937 „na neurčitý čas”, alebo že sa majú zorganizovať nové voľby. Tento nanovo zahájený proces volieb farára bol nakoniec úspešný, v tom ohľade, že Ambrózfalva od 7. augusta 1938 mala opäť nového, riadne zvoleného zborového farára. Takmer poldruha roka medzi tým, keď sa starý zborový farár zriekol svojej funkcie (21. februára 1937) a bol zvolený nový (10. júla 1938), bolo snáď najpohnutejším obdobím života cirkevného zboru Ambrózfalvy. V tomto období bolo iba jedným momentom, keď sa zabránilo tomu, aby bol Karol Kotinský zvolený cestou vypísania súbehu (27. júna 1937), a ani zďaleka to neznamenalo koniec obdobia, lebo nasledujúci takmer rok sa ukázal ako rovnako rozháraný. V dokumente z r. 1951, ktorý v krátkosti zhrnul dejiny cirkevného zboru Ambrózfalvy od roku 1900 do roku 1951, vtedajší miestny zborový farár Tibor Jeszenszki venuje uvedenému obdobiu tieto riadky: „Po odchode Kertésza zmätky okolo volieb farára poroztŕhali zbor. Dlhší čas ani 5 námestných farárov nedokázalo urobiť poriadok”.

  Tu by som sa chcel venovať udalostiam obdobia, ktoré nasledovali po 27. júni 1937, s tým, že opis dejov obdobia ani zďaleka nie je úplný.

  Po tom, ako sa Ferenc Kertész zriekol úradu, András Gubcsó zo susedného Pitvaroša vykonával úlohy farára ako námestný farár aj v Ambrózfalve. Keď sa tejto funkcie (27. júna. 1937) zriekol, administráciu cirkevného zboru prevzal Gusztáv Sztik, farár z Alberti, taktiež susednej obce. Na konvente usporiadanom 17. októbra 1937 v Ambrózfalve, predsedajúci senior Dániel Benkóczi oznámil, že biskup vyslal do Ambrózfalvy Jenőa Sziládyho, kaplána z hlavného mesta, aby vykonával úlohy námestného farára. Na konvente zboru dňa 21. novembra 1937 senior Dániel Benkóczi sa už aj rozlúčil so starým námestným farárom Jenőm Sziládym a následne privítal Jánosa Solymára, nového námestného farára. Tento svoj úrad zastával János Solymár v Ambrózfalve do 30. júna 1938. Po odchode Jánosa Solymára senior zveril ďalšie riadenie cirkevného zboru a vedenie farského úradu Bertalanovi Jancsóovi, farárovi neďalekej obce Mezőhegyes.

  Biskupské opatrenie, ktoré zabránilo zvoleniu Karola Kotinského na konvente dňa 27. júna 1937, vyvolalo v cirkevnom zbore sklamanie a nespokojnosť. Čiastočne aj to je dôvodom, prečo boli vzťahy medzi presbyterstvom a úradníkmi zboru, respektíve farármi vyslanými do Ambrózfalvy zaťažené výhradami. Obzvlášť hmatateľnými sa stali počas služby Jánosa Solymára, ktorý svojím nepriateľským a rezolútnym vystupovaním, pramienacim snáď z jeho prehnanej túžby splniť očakávania dištriktuálneho vedenia, tieto vzťahy ďalej vyostroval, dokonca niekedy ich urobil až nepriateľskými. Aj presbyterstvo sa rozdelilo na tábory. Hrubé útoky na niektorých cirkevných úradníkov vyústili do úspešného pokusu o ich odstránenie z funkcie. Na konventoch, zasadnutiach presbyterstva boli na dennom poriadku obviňovania, podávania oznámení, vyhrážky s oznámením. Po nich potom nasledovali pekne znejúce ospravedlnenia a zmierenia, a došlo aj k voľbe nových úradníkov. V tom, že nastal takýto stav, je zodpovednosť námestného farára nespochybniteľná.

  Na slávnostnom konvente konanom 27. marca 1938 za predsedania cirkevného dozorcu Ágosta Adamkovicsa a námestného farára Jánosa Solymára boli uvedení do svojho úradu všetci novozvolení cirkevní úradníci. Novozvolení a do úradu uvedení úradníci mohli – prvý raz na základe návrhu námestného farára– prevziať ozdobnú pamätnú listinu.  

  Cirkevný zbor v Ambrózfalve teda už mohol očakávať opätovne sa blížiace voľby farára s novozvoleným, resp. opätovne zvoleným presbyterstvom a zborom úradníkov. Námestnému farárovi Jánosovi Solymárovi sa nepodarila reorganizácia presbyterstva podľa jeho predstáv, a takto ani ovplyvňovanie členov zboru cez presbyterstvo. Vo svetskom vedení cirkvi, zvolenom tajným hlasovaním, aj naďalej zostali tie osoby, ktoré aj dovtedy viedli zápas za to, aby cirkevný zbor mohol uplatniť svoje právo zakotvené aj v cirkevnej ústave, a aby sa jeho farárom mohol stať ten, koho zbor chce.

  Bol takisto zvolený dozorca zboru, ktorého funkcia bola dlhý čas neobsadená, a to v osobe Ágosta Adamkovicsa, advokáta zo Slovenského Komlóša. Presbyterstvo v Ambrózfalve vždy malo schopnosť viesť cirkevný zbor rozumne a zodpovedne. Dôkazom toho je, že viackrát po dlhšie obdobia nemal zbor dozorcu, alebo ním bola osoba, ktorú si zvolili z vlastných radov. Napriek tomu do tejto funkcie pozývali obyčajne osobnosti, ktoré neboli známe len na lokálnej, ale podľa možnosti aj na celokrajinskej úrovni, a to v nádeji, že svoju pripravenosť, eventuálne aj svoj osobný vplyv môžu v prípade potreby uplatniť v záujme cirkevného zboru. Tak napríklad v Ambrózfalve bol do tejto funkcie zvolený aj Sándor Sztranyavszky, politik zastávajúci viaceré vysoké štátne a cirkevné funkcie, podľa odporúčania presbyterstva “z veľmi dôležitého cirkevného záujmu”. Avšak voľba cirkevných dozorcov podľa týchto hľadísk mohla obnášať aj riziko, že v skutočnosti nereprezentovali záujmy cirkevného zboru – eventuálne práve voči cirkevnej alebo svetskej vrchnosti –, ale práve naopak: za zásluhy, ktoré mohli získať u niektorej z vrchností, pomáhali pri uplatňovaní jej vôle na miestnej úrovni, aj v rozpore s vôľou cirkevného zboru.

  Kým slúžil v Ambrózfalve ako námestný farár, János Solymár na seba upozornil aj svojimi opatreniami zameranými na zúženie používania slovenského jazyka v cirkvi, resp. na rozšírenie používania maďarčiny v cirkevnom živote, ako aj svojimi prejavmi, ktoré vyjadrovali túto jeho angažovanosť.

  Na zasadnutí presbyterstva 8. januára 1938, ktorému predsedal námestný farár János Solymár a poddozorca Michal Czabarka, otvoril zasadnutie, alebo sa pokúsil o otvorenie zasadnutia v slovenskom jazyku Michal Czabarka. Podľa zápisnice zo zasadnutia: „Predsedajúci farár nedovolil otvorenie zasadnutia v slovenskej reči, prečítal príslušný list seniora, podľa ktorého v dvojjazyčných zboroch požívajúcich štátnu podporu úradným jazykom je bezpodmienečne maďarčina.”  

  Na konvente konanom 6. februára 1938 predsedajúci farár János Solymár informoval o poriadku Služby Božej, ktorá prebehla pred konventom, a navrhol, aby tento zaujal miesto starých slovenských Služieb Božích. Podľa zápisnice z konventu by nastali viaceré zmeny v poriadku Služieb Božích, okrem iného “namiesto záverečnej modlitby sa má spievať Otčenáš”. Konvent návrh schválil.

  János Solymár pokladal za dôležité, aby v knihe krstov, v zázname o krste, do kolónky pre poznámky zaznačil, že v akom jazyku sa konal obrad. V roku 1938 sa spomedzi 11 ním pokrstených detí poznámka “krstené v maďarčine” uvádza pri menách 9 detí.  Pred ním krstiaci farári nezapisovali poznámky, ktoré by odkazovali na jazyk krstného obradu.

  25. júna 1938 zasadalo presbyterstvo.  Predsedal mu senior Dániel Benkóczi, ktorý oznámil, že námestného farára Jánosa Solymára si pozval za farára evanjelický zbor v Bíni (Bénye), preto predložil návrh biskupovi, aby ho od 1. júla 1938 uvoľnil z funkcie námestného farára. Senior ďalej oznámil, že vedením farského úradu poverí farára z Mezőhegyesu, Bertalana Jancsóa, ktorý však vie vykonávať cirkevné služby iba v maďarčine. Podľa zápisnice zo zasadnutia to presbyterstvo zobralo na vedomie, s tým, že ochotne prijmú služby menovaného farára v maďarskom jazyku, nanajvýš sa spievať bude v slovenčine. Senior podľa vyhlásenia presbyterstva skonštatoval, že existuje možnosť obsadenia úradu farára cestou pozvania, a preto vytýčil najbližšie zasadnutie presbyterstva na 27. júna 1938.

  Na konvente konanom 26. júna 1938 János Solymár oznámil svoj odchod. V dejinách cirkevného zboru je prípad námestného farára Jánosa Solymára ojedinelý v tom ohľade, že na jeho poslednom verejnom vystúpení pred odchodom od zboru, na konvente, ktorému predsedal, sa zbor nepoďakoval farárovi za jeho viac než polročnú kňazskú prácu.

Voľby farára v Ambrózfalve v roku 1938

  Kým v Ambrózfalve následkom neúspešnej voľby farára v r. 1937 panovali cirkevné  nezhody, Karol Kotinský musel čeliť vážnej kritike spojenej s jeho osobou a s jeho činnosťou v Békešskej Čabe. Dianie okolo jeho osoby ďalej kazilo obraz, ktorý si o ňom vytvorili určujúce kruhy Banského dištriktu, a oslabovalo aj jeho šance, ak by sa chcel v budúcnosti prihlásiť do súbehov vypísaných na miesto zborového farára.

  Karol Kotinský dostal list  od seniora Novohradského seniorátu, Samuho Mihalovicsa, s datovaním 21. február 1938. Jeho niekdajší principál ho v liste informuje, že Sándor Gerhát, farár z Guty, podal u neho sťažnosť, pretože Karol Kotinský viacerým presbyterom Guty poslal vo vlastnoručne adresovanej zásielke to číslo časopisu Hlásnik, vydávaného v Békešskej Čabe, v ktorom sa píše o vyučovacom jazyku škôl s menšinovým jazykom. Podľa listu Karol Kotinský „týmto úplne rozvrátil sotva nastolený pokoj cirkevného zboru, lebo teraz niektorí požadujú, aby vyučovacím jazykom školy bola odteraz slovenčina.” Senior po zdelení informácie pokračoval vo svojom liste s hrozivou prísnosťou a požadoval vysvetlenie: ”Než by som učinil ďalšie kroky, žiadam odpoveď na nasledujúce moje otázky: 1. Naozaj vaša velebnosť posielala toto číslo Hlásnika? 2. Učinili ste tak z vlastnej dobrej vôle, alebo na výzvu niekoho iného? 3. Ak z vlastnej dobrej vôle, čo bolo príčinou a cieľom tohto konania? 4. Počítali ste s následkami tohto konania? Lebo ak ste chceli týmto svojím konaním hodiť žeravý uhlík do takého nášho zboru, kde jazykom školskej výučby je už pol storočia výlučne len maďarčina, čo, zdá sa, plne sa aj podarilo, tak musíte za to niesť zodpovednosť pred Bohom i našou cirkevnou vrchnosťou. Vašu odpoveď žiadam do ôsmich dní.”

  Zaslanie novinového článku o výuke v materinskom jazyku na čítanie bolo dostatočným dôvodom na to, aby v seniorovi vyvolalo hlboké rozhorčenie a ukázal svoju oficiálnu tvár. Senior Samu Mihalovics – ako to môžeme vykresliť aj na základe tohto listu – reprezentoval stanovisko svojho úradu s veľkou prísnosťou. Mimo svojho úradu však bol ku Karolovi Kotinskému dobroprajný, snažil sa mu pomôcť aj v jeho súkromnom živote, o čom Karol Kotinský vo svojej autobiografii píše nasledovne: „Tri roky som strávil v Bíri, v tejto malej dedinke, ktorá bola pre mňa žalárom. Môj principál Samuel Mihalovič, bol ku mne veľmi dobrý ináče. Intervenoval za mňa u patričných vyšších cirk. činiteľov. Ich počínanie nazval justizmordom. Všetko vykonal, aby som dostal faru. Vážil si ma. Ale o tom nechcel vedieť, že v srdci som Slovákom. To som musel tajiť pred ním. Raz mi toto povedal: ’Ty Karol, ja všade ťa bránim ako dobrého Maďara, aby si len dostal faru; ale ak ty moje svedectvo voľakedy podvrátiš, ja sa obrátim i v hrobe!’...” Táto dvojakosť, ktorej sme svedkami v správaní seniora  S. Mihalovicsa, je aj vo všeobecnosti badateľná v evanjelickej cirkvi Banského dištriktu v medzivojnovom období. Farári cirkevných zborov slovenskej národnosti boli väčšinou tiež príslušníkmi slovenskej národnosti, v tomto ohľade dištrikt nediskriminoval. Očakávalo sa však od nich, aby sa stotožnili s cirkevným a štátnym chápaním národa, a službou svojmu zboru, alebo práve prostredníctvom svojej služby zboru, slúžili zároveň aj cieľom cirkvi v tejto oblasti, ktoré boli vyjadrené veľmi jasne. Tejto výzve musel čeliť každý farár slovenskej národnosti, a každý sa musel nejako postaviť k tejto otázke. Ak si len farári nechceli privodiť často celoživotné komplikácie, v prevažnej väčšine sa aj snažili splniť tieto očakávania.

  Karol Kotinský pred blížiacimi sa voľbami ambrózskeho farára dospel k rozhodnutiu, ktoré pravdepodobne výrazne ovplyvnilo aj samotnú voľbu farára. 6. júna 1938  podal na Budapeštianskom kr. trestnom okresnom súde žalobu na Emila Purglyho, dozorcu Čanádsko-čongrádskeho seniorátu, člena Hornej snemovne. Podľa zhrnutia uvedeného v správe imunitného výboru Hornej snemovne Emil Purgly 11. mája 1938 viedol rozhovor s ďalšími členmi Hornej snemovne, s evanjelickým seniorom Ľudovítom Žigmundom Szeberényim a s barónom Albertom Radvánszkym, generálnym dozorcom evanjelickej cirkvi, a to o súbehu na pozíciu evanjelického farára v Ambrózfalve. V rámci tohto rozhovoru označil oznamovateľa za hanobiteľa národa, potom na upozornenie Ľudovíta Žigmunda Szeberényiho, že to by mal dokázať, vyhlásil: “Je to hanobiteľ národa, ja nepotrebujem dôkaz.”

  Následne Budapeštiansky kr. trestný okresný súd vo svojom podaní zo dňa 5. septembra 1938 a budapeštianskym kráľovským hlavným prokurátorom postúpeným dňa 22. septembra 1938 požiadal o pozastavenie imunity člena Hornej snemovne Emila Purglyho z titulu prečinu nactiutŕhania. Imunitný výbor Hornej snemovne na svojom zasadnutí uskutočnenom v Budapešti dňa 7. decembra 1938 žiadal Hornú snemovňu, aby upustila od pozastavenia imunity Emila Purglyho, člena Hornej snemovne.   

  Imunitný výbor svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Ako z uvedených plynie, člen Hornej snemovne Emil Purgly učinil vyhlásenia, ktoré slúžia za základ trestného oznámenia, v súvislosti s kandidáciou na pozíciu farára pred ďalšími dvomi členmi Hornej snemovne, ktorí sú cirkevnými predstaviteľmi. Rozhovor teda mal povahu oficiálneho rozhovoru týkajúceho sa cirkevných záležitostí a člen Hornej snemovne Emil Purgly konal vo svojej funkcii seniorátneho dozorcu, resp. plnil toto svoje povolanie, keď seniorovi seniorátu a generálnemu dozorcovi oznámil svoje výhrady voči osobe oznamovateľa. Keďže z jeho konania zjavne chýba protiprávnosť a vedomie toho, trestné oznámenie vykazuje znaky obťažovania. V dôsledku toho výbor predkladá ct. Hornej snemovni návrh, aby ráčila upustiť od pozastavenia imunity svojho člena Emila Purglyho a aby o tom vyrozumela Budapeštiansky kr. trestný okresný súd cestou budapeštianskeho kr. hlavného prokurátora pri vrátení všetkých spisov.” 

  K správe imunitného výboru sa žiada poznámka, že nakoľko sa rozhovor uvádzaný v trestnom oznámení odohral 11. mája 1938, reč mohla byť o kandidácii Karola Kotinského na pozíciu ambrózskeho farára v roku 1937.

  Karol Kotinský vo svojej autobiografii z 12. septembra 1947 spomína na toto trestné oznámenie nasledovne: „Počas ambrózskych volieb Purgly pred sen. Szeberényim a gen. cirk. dozorcom A. Radvánskym povedal, že som vlastizradca. Zato som ho zapravotil. Ale horná snemovňa, ktorej bol údom, nevydala ho súdu.”  

  Po oznámení seniora, ktoré predniesol na zasadnutí presbyterstva 25. júna 1938 a týkalo sa priebehu volieb farára, udalosti nabrali rýchly spád.

  Na zasadnutí presbyterstva, zvolaného na 27. júna 1938 a uskutočneného pod predsedníckou taktovkou seniora Dániela Benkócziho presbyterstvo rozhodlo jednohlasným rozhodnutím, že pozícia farára sa má obsadiť cestou pozvania. Senior položil presbyterstvu otázku ohľadne osoby farára, ktorý má byť pozvaný. Keďže osoba farára nebola vyhlásená jednohlasne, senior nariadil tajné hlasovanie. Nakoľko presbyterstvo podľa tajne odovzdaných hlasov hlasovalo 16 hlasmi za pozvanie Karola Kotinského a 1 hlasom za pozvanie Adama Mekiša, senior vyhlásil, že presbyterstvo 16 hlasmi oproti 1 pozýva za farára Karola Kotinského.  

  Potom, ako presbyterstvo rozhodlo o obsadení uprázdneného miesta farára cestou pozvania, a prijalo rozhodnutie o osobe farára, ktorý má byť pozvaný, toto jeho rozhodnutie – v súlade so cirkevno-právnym predpisom o voľbe farárov – bolo cestou seniora postúpené dištriktuálnemu predsedníctvu na posúdenie, či je farár, ktorého si mienia pozvať, zvoliteľný. 

  3. júla 1938 senior Dániel Benkóczi na zasadnutí presbyterov cirkevného zboru, ktorému predsedal, pred prítomným cirkevným dozorcom Ágostom Adamkovicsom, námestným farárom Bertalanom Jancsóm a poddozorcom Michalom Czabarkom, ďalej pred presbyterstvom prítomným v plnom počte, prečítal list biskupa Sándora Raffaya, v ktorom sa píše: „Rozhodnutie presbyterstva ambrózskeho cirkevného zboru, vydané v súvislosti s obsadením funkcie farára, že za farára si cestou pozvania zvolí Karola Kotinského, kaplána v Békešskej Čabe, som revidoval, vzhľadom na udalosti, ku ktorým doteraz došlo počas obsadzovania farárskeho miesta v Ambrózfalve a na správanie sa Kotinského, otázku zvoliteľnosti som predostrel príslušnému dištriktuálnemu výboru. Po vypočutí výboru sa dištriktuálne predsedníctvo rozhodlo, že kaplána Karola Kotinského podľa § 29 cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov vylučuje z voľby farára.” 

  Presbyterstvo uvedené rozhodnutie dištriktuálneho predsedníctva zobralo na vedomie po ľútostných vyhláseniach. Následne presbyterstvo opäť rozhodlo obsadiť miesto farára cestou pozvania, a vydalo jednohlasné rozhodnutie o pozvaní Adama Mekiša, kaplána v Békešskej Čabe.

  Senior pred ukončením zasadnutia oznámil, že pán biskup, vzhľadom na chudobu zboru, chce trovy volieb uhradiť prostredníctvom podpory, a seniorovi dá k dispozícii náležitú sumu, aby mohol uvedené trovy uhradiť. Presbyterstvo to zobralo na vedomie s poďakovaním.

  O možných udalostiach, ktoré boli v liste biskupa Sándora Raffaya prekryté formuláciou “vzhľadom na udalosti, ku ktorým doteraz došlo počas obsadzovania farárskeho miesta v Ambrózfalve a na správanie sa Kotinského”, ako ani o konaní, ktoré sa paralelne s voľbou farára viedlo na základe trestného oznámenia podaného Karolom Kotinským na Emila Purglyho, v zápisnici o zasadnutí sa nenachádza žiadna zmienka.

  Vo svojej autobiografii Karol Kotinský na zasadnutie presbyterstva 3. júla 1938, kde sa mal nominovať farár, a následné udalosti voľby farára spomína nasledovne: „Cirkev ma zasa kandidovala, ale biskup Raffay znemožnil moje zvolenie. Vtedy delegáti ambrózskej cirkvi prišli ku mne na Čabu a pýtali sa ma, čo majú robiť. Ja som im povedal: Nebojujte ďalej za mňa, lebo stádečko vaše sa rozpŕchne, ak budete veľa bez duch. pastiera. Zvoľte si môjho kolegu Adama Mekiša, čabianskeho kaplána.” Poslúchli ma. Zvolili si ho.” Že presne v ktorý deň sa uskutočnila táto návšteva ambrózskych delegátov, o tom autobiografická spomienka nehovorí.

  Pokus Ambrózanov o zvolenie Karola Kotinského za ich zborového farára sa opäť skončil fiaskom. Zostal naďalej kaplánom v Békešskej Čabe ako podriadený seniora Ľudovíta Žigmunda Szeberényiho.  V súvislosti s touto voľbou farára je nutné spomenúť, ako sa staval Ľudovít Žigmund Szeberényi, senior Aradsko-békešského seniorátu k snahám Karola Kotinského zameraným na získanie farárskeho úradu v Ambrózfalve. Dozvedáme sa o tom z listu, ktorý mohol napísať buď v júni 1938, alebo začiatkom júla 1938 z kúpeľov, kde trávil svoj niekoľkodňový, prípadne aj niekoľko týždňov trvajúci odpočinok. Na liste, žiaľ, nie je uvedené presné miesto jeho podania na poštu, ani dátum, kedy bol napísaný, z čoho by sa možno dalo usúdiť, či jeho pisateľ bol informovaný o udalostiach, ktoré sa odohrali na zasadnutí presbyterstva 3. júla 1938, alebo nie. Z listu možno vyčítať, že Ľudovít Žigmund Szeberényi, akoby jeho patrón, podporoval zápas Karola Kotinského na získanie miesta zborového farára v Ambrózfalve. Hovoril o tom ako o ich spoločnom boji, v ktorom podľa jeho názoru – vzhľadom na ambrózsku udalosť –  netreba ďalej pokračovať: ”Nech premýšľam akokoľvek nad ambrózskou udalosťou – môj názor je ten, že netreba ďalej pokračovať v boji – teda myslím z našej strany. Ak Ambrózania pozvú Mekiša, to nás môže tešiť, lebo predsa bude lepšie, ak sa on sem dostane, …” V tomto istom liste je poukaz aj na trestné oznámenie, ktoré Karol Kotinský podal na Emila Purglyho, z ktorého vysvitá, že Ľudovít Žigmund Szeberényi minimálne vedel o trestnom oznámení. V tomto liste dôrazne odznel aj sľub, podľa ktorého Ľudovít Žigmund Szeberényi bude pracovať na tom, aby sa Karol Kotinský dostal v Békešskej Čabe do pozície zborového farára: ”Ja plne precítim ťažké rozpoloženie pána kaplána, ale moja mienka je: k nohe zbraň. Kto vie, na čo je táto strašná skúška dobrá. Ja, zdá sa, získam späť svoju starú silu a všetku svoju prácu vynaložím na to, aby ste sa, pán kaplán, podľa svojich zásluh stali zborovým farárom na Čabe. O mojom vojnovom pláne doma podrobnejšie.”

  Na konvente zvolanom v Ambrózfalve na 10. júla 1938 na voľbu farára senior Dániel Benkóczi informoval o rozhodnutí zo zasadnutia presbyterstva konaného dňa 3. júla 1938, ktoré jednohlasne pozvalo za farára čabianskeho kaplána Adama Mekiša potom, ako dištriktuálne predsedníctvo z volieb farára vylúčilo Karola Kotinského, ktorý bol predtým jednohlasne pozvaný. Senior informoval konvent, že presbyterstvo fakt pozvania Adama Mekiša predložilo dištriktuálnemu predsedníctvu a žiadalo o určenie jeho zvoliteľnosti. Dištriktuálne predsedníctvo určilo, že Adam Mekiš je zvoliteľný. Následne Adam Mekiš na otázku seniora pred konventom vyhlásil, že pozvanie prijíma. Následne konvent na otázku seniora, či si Adama Mekiša, kaplána z Békešskej Čaby zvolí za svojho farára, aklamáciou menovaného farára zvolil, a takto senior rozhodnutím vyriekol, že Adama Mekiša, kaplána z Békešskej Čaby, si cirkevný zbor Ambrózfalvy zvolil za svojho farára doživotne.  

  V rámci slávnostného konventu, ktorý sa v Ambrózfalve konal 7. augusta 1938, bol Adam Mekiš ako zborový farár Ambrózfalvy uvedený do svojej funkcie. Farára uvedeného do funkcie pozdravil senior Dániel Benkóczi, v mene ambrózskeho zboru poddozorca Michal Czabarka. Dostavili sa a predniesli pozdravný príhovor okrem iných György Maczák v mene veľkobánhedešského, András Gubcsó v mene pitvarošského, Mihály Zemann v mene komlóšskeho, Gustáv Szeberényi v mene čabianskeho cirkevného zboru. Uvedením Adama Mekiša do funkcie bola obsadená funkcia zborového farára, ktorá sa uprázdnila, keď sa jej zriekol Ferenc Kertész. V ambrózskom zbore po uplynutí takmer poldruha roka začal svoju službu opäť zborový farár. 

  Tu by sa aj príbeh Karola Kotinského spojený s Ambrózfalvou mohol skončiť. Nestalo sa tak. Keď sa Adam Mekiš dňa 17. mája 1942 zriekol funkcie, farárske mieste sa v Ambrózfalve opäť uprázdnilo. 

Voľba farára v Ambrózfalve v roku 1942

  Na mimoriadnom zborovom konvente, ktorý sa v Ambrózfalve konal 14. marca 1942, predsedajúci zborový dozorca Ágost Adamkovics prečítal list Adama Mekiša o zrieknutí sa funkcie. Konvent vo svojom rozhodnutí zobral oznámenie na vedomie s poľutovaním, a dozorca cirkevného zboru v mene cirkvi, ďalej dvaja členovia cirkvi aj po maďarsky, aj po slovensky sa rozlúčili s odchádzajúcim farárom. Na zasadnutí konsenior András Gubcsó informoval o tom, že bol seniorom poverený administráciou farského úradu, ktorý sa uprázdni ku dňu 17. mája 1942. Dozorca cirkevného zboru sa pred ukončením zasadnutia obrátil na členov zboru s prosbou: „všetci si zachovajte pokoj a nenechajte sa nikým ovplyvniť, ani nahovoriť, lebo tu je potrebný pokoj, a skoncuje s akoukoľvek kortešačkou a intrigám sa postaví navzdor,... Nech majú dôveru k vedeniu, lebo tak Senior, respektíve jeho poverenec, a aj on sám bude zastupovať len a iba záujem cirkvi.”

  V Ambrózfalve sa podľa zápisníc dňa 19. mája 1942 konali až dve zasadnutia presbyterstva zboru. Obom predsedal konsenior András Gubcsó ako poverenec seniora a zborový dozorca Ádám Adamkovics. Na prvom zasadnutí predsedníctvo informovalo o spôsoboch volieb, podľa čoho sa miesto farára môže obsadiť buď pozvaním, alebo cestou súbehu. Potom informovalo o spôsoboch pozvania, o tom patrične poučil presbyterstvo a vyzvalo ho, aby vo veci rozhodnutia o tom, či má byť miesto obsadené pozvaním alebo súbehom, nech presbyterstvo vytýči termín zasadnutia. Presbyterstvo sa cítilo byť dostatočne poučené a termín najbližšieho zasadnutia presbyterstva vytýčilo na 19. mája 1942, na 8. hodinu večer. 

  Na druhom zasadnutí presbyterstva zboru, ktoré sa v ten deň konalo v stanovenom termíne za účasti konseniora a 17 presbyterov, bol prítomný aj farár Adam Mekiš, ktorý už nezastával svoj úrad.  Presbyterstvo vyhlásilo, že pozíciu farára chce obsadiť cestou pozvania. Nakoľko o osobe farára, ktorý má byť pozvaný, nevedelo prijať jednohlasné rozhodnutie, pristúpilo sa k hlasovaniu. Za pozvanie čabianskeho kaplána Karola Kotinského hlasovalo 11 členov presbyterstva spomedzi prítomných 17. O výsledku bolo presbyterstvo informované predsedníctvom. Presbyterstvo zobralo oznámenie na vedomie. V spísanej zápisnici sa nenachádza žiadny záznam o zrode rozhodnutia, ktoré by určilo výsledok alebo neplatnosť hlasovania. 

  Dňa 20. mája 1942 András Gubcsó informoval Karola Kotinského neoficiálnym, priateľským tónom napísaným listom o udalostiach zasadnutia presbyterstva v predchádzajúci deň. V tomto liste sa však dočítame, že po hlasovaní sa zrodilo rozhodnutie: „Na tomto zasadnutí presbyterstva rozhodnutie, že sa miesto má obsadiť cestou súbehu. Chýbala totiž jednohlasnosť a tak som bol nútený nariadiť tajné hlasovanie, a pre výsledok ktorého sa má vypísať súbeh. Totiž nedostal si potrebnú väčšinu. Bol by potrebný ešte jediný hlas v tvoj prospech.”  

  András Gubcsó po niekoľkých dňoch, 24. mája 1942 opäť napísal list Karolovi Kotinskému, z ktorého sa môžeme dozvedieť ďalšie podrobnosti o zasadnutí presbyterstva dňa 19. mája 1942. András Gubcsó spresňuje, čo sám napísal vo svojom predchádzajúcom liste, a to nasledovne: „do zápisnice sme nezakotvili rozhodnutie, ale sme do nej uviedli výsledky hlasovania a určenie pozvania sme prenechali na pána Seniora.” Píše aj to, že zostavením pozvánky na zasadnutie presbyterstva poveril Adama Mekiša, a tú si on už potom neprezrel:  „Napísaním pozvánky na zasadnutie presbyterstva som poveril Adama a on zapísal aj takého človeka, ktorý nie je členom presbyterstva. Teda hlasoval jeden taký človek, ktorý nemá na to oprávnenie.” Vo svojom liste ďalej spomenul, že upozornil Adama Mekiša, že už nie je členom presbyterstva, ale on predsa prišiel na jeho zasadnutie, a bol tam až do konca. O tom napísal toto: „Toto je druhý dôvod, pre ktorý nemôže byť uplatnené tvoje pozvanie. Totiž viacerí spomedzi ľudí vyhlásili, že prítomnosť Adama ich ovplyvnila v tom, aby hlasovali podľa srdca, lebo Adam za každú cenu chcel, aby si zavolali Sándora Chovana, respektíve aby ho Pán Biskup odporučil.” Svoju mienku o tom, čo sa môže očakávať po zasadnutí, zhrnul v liste nasledovne: „Lebo ten malý omyl, ku ktorému došlo v dobrej viere, Senior opraví vlastným právom, ale spomínané dva už urobiť nemôže. Rozhodnutie v tom ešte nie je, teda ho nepoznám, ale moja intencia je taká, že sa vec bude musieť nanovo prebrať. Teda musíme niekoľko dní počkať.”

  Senior Dániel Benkóczi svojím rozhodnutím z 1. júna 1942 zrušil uznesenia schválené na zasadnutí presbyterstva 19. mája 1942 večer o 8. hodine, a požiadal konseniora, aby zvolal ďalšie zasadnutie presbyterstva v záujme vynesenia rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: 1. Podnotár cirkevného zboru nie je členom presbyterstva, ale predsa odovzdal hlas. 2. Dve zasadnutia presbyterstva sa konali po sebe. 3. Vyhlásenie rozhodnutia je hmlisté. 

  Ak by bol senior uznal zasadnutie presbyterstva za platné, tak podľa cirkevno-právneho predpisu o voľbe farárov – keďže podľa výsledku hlasovania nemohlo dôjsť k platnej nominácii – mal by vydať opatrenie v záujme obsadenia pozície farára cestou súbehu. Keďže Ambrózania to pokladali za nákladné, podľa možnosti sa tomu chceli vyhnúť. Na druhej strane zvolanie zopakovaného nominačného zasadnutia presbyterstva a vynesenie rozhodnutia presbyterstva o pozvaní bolo nielen pre cirkevný zbor, ale aj pre vedenie seniorátu a dištriktu oveľa jednoduchšou možnosťou na to, aby pred konvent postavili na zvolenie kandidáta, ktorý im vyhovuje, než keby to mali urobiť cestou súbehu.

  Stanovisko ohľadne osoby farára, ktorého by chceli zvoliť – presnejšie to, že koho by chcel vidieť cirkevný zbor, ďalej že koho by nechcelo vidieť seniorátne a dištriktuálne cirkevné vedenie v Ambrózfalve ako farára – sa prejavilo na oboch stranách. Prejavil sa navyše aj Karol Kotinský, a to v tom zmysle, že aj napriek neúspechom, ktoré utrpel počas ambrózskych volieb farára, by bol veľmi rád farárom v Ambrózfalve. O úmysloch a snahách strán zainteresovaných na voľbe farára, a o ich krokoch učinených v záujme dosiahnutia svojich snáh a cieľov, sa z cirkevných zápisníc Ambrózfalvy  dozvieme pramálo.  Môžeme si však o tom utvoriť obraz na základe obsahu korešpondencie, o ktorej poskytneme stručné informácie nižšie.

  Manželka Karola Kotinského, Zuzana Kotinská sa koncom apríla 1942 obrátila listom na Sándora Raffaya, a prosila v ňom o podporu pre svojho manžela počas blížiacich sa volieb ambrózskeho farára: „Ja teraz neprosím Milostivého pána s pokorou len o to, aby nevyškrtol môjho manžela pri ambrózskom súbehu, ale priamo o to, aby ho podporoval otcovsky, aby toto miesto mohol aj získať, ako to vznešený pán senior Rohály v mene Vašej Veľadôstojnosti napísal môjmu manželovi.”  V liste sa spomína aj účasť Karola Kotinského na súbehu vypísanom na pozíciu ambrózskeho farára a o príčine, pre ktorú podľa domnienky Zuzany Kotinskej jej manžel neuspel:  „Keď sa môj manžel prvýkrát uchádzal o miesto v Ambrózfalve v r. 1938, Vaša Veľadôstojnosť ho uznala nominovateľným, a zbor ho aj jednohlasne nominoval. A len sa dozvedel, že milosťpán Purgly vzniesol proti jeho osobe námietku. Preto sa voľby pretiahli a nakoniec sa skončili úplným odstúpením môjho manžela. Vtedy však bola situácia iná. Môj manžel bol vtedy slobodný kaplán. Teraz má manželku a dieťa… Tri roky vedieme boj proti chudobe a núdzi z kaplánskeho platu a len veľmi zriedkavo sa sťažujeme.”

  K tomuto citátu z listu sa žiada doplniť dve veci. Prvou je, že keď Zuzana Kotinská píše o účasti svojho manžela na súbehu do Ambrózfalvy, tak vo svojom liste pravdepodobne mylne uvádza rok 1938. Súbeh na miesto ambrózskeho farára bol vypísaný o rok skôr, v roku 1937, a do tohto sa zapojil Karol Kotinský, počas tejto voľby farára ho nominoval cirkevný zbor, jeho nominovateľnosť biskup Sándor Raffay schválil, Kotinský však následne od tejto kandidácie odstúpil. V roku 1938 biskup zabránil zvoleniu Karola Kotinského cestou pozvania. A druhá poznámka je tá, že aj na konvente na voľbu farára 27. júna 1937 bolo oznámené len toľko, že biskup v mene dištriktuálneho predsedníctva odložil voľbu farára na neurčitý čas. Svoje rozhodnutie neodôvodnil. S tým, že príčinou zmarenia tohto odkladu bola “námietka” vznesená Emilom Purglym, sa stretneme jedine tu, v tomto liste. Je pravdepodobné, že ani Zuzana Kotinská nemala na mysli presné právne konanie, ale iba fakt, že nakoľko bol rozhodujúci zákrok Emila Purglyho. 

  Zuzana Kotinská napísala biskupovi, že sa jej manžel obrátil listom na Emila  Purglyho, „ v ktorom s dôverou položil svoj osud, svoju kandidáciu v Ambrózfalve, do jeho rúk. Jeho kolegovia farári, ktorí pána cirkevného dozorcu dobre poznajú. vraveli môjmu manželovi, že pokojne môže svoj osud položiť do jeho rúk, nedostane odmietavú odpoveď. A predsa dostal zápornú odpoveď…” O tom, čo presnejšie znamenalo toto odmietavé stanovisko Emila Purglyho, a že v akej forme sa o tom Karol Kotinský dozvedel, tento list neobsahuje bližšie informácie. Po tejto zápornej odpovedi od Emila Purglyho sa obrátila Zuzana Kotinská  s nádejou a prosbou na biskupa Sándora Raffaya,  nakoľko, ako napísala vo svojom liste: „podľa cirkevno-právneho predpisu o voľbách iba Biskup môže niekoho vyškrtnúť spomedzi uchádzačov.” 

  Biskup Sándor Raffay odpovedal na list Zuzany Kotinskej listom z 28. apríla 1942. Z datovania jeho listu možno usúdiť, že kedy napísala Zuzana Kotinská  list biskupovi. Nazdávame sa, že sa tak mohlo stať krátko pred biskupovou odpoveďou. Odpoveď Sándora Raffaya bola nasledovná:  „Milá sestra! Dostal som váš smutný list. Máte pravdu, mojím zámerom bolo, že vášho manžela pustím na súbeh v Ambrózfalve. Nakoľko však on sám to podmienil súhlasom milosťpána Purglyho, ja ho od tohto oslobodiť nemôžem. Táto podmienka viaže jeho, viaže aj mňa, možnosť oslobodenia nie je v mojich rukách. Ja to zmeniť nemôžem. So srdečným pozdravom Dr. Sándor Raffay”

  Ambrózanom bolo oznámené, že sa Adam Mekiš zrieka funkcie ambrózskeho farára, na ich konvente uskutočnenom 14. mája 1942, a prvé rokovanie presbyterstva spojené s voľbou farára usporiadali 19. mája 1942. Z listov Zuzany Kotinskej a Sándora Raffaya – ktoré si napísali v apríli 1942 – však nevysvitlo len to, že dištriktuálne a seniorátne predsedníctva vedia, že sa miesto farára v Ambrózfalve uprázdni, ale majú rozhodné stanovisko aj o tom, že kto tam nemá byť farárom. Ambrózania však dúfali v uplatniteľnosť svojich práv, a verili, že konečne ich farárom bude ten, koho budú oni chcieť.

  Senior Dániel Benkóczi napísal 22. mája 1942 list Karolovi Kotinskému. Je to oficiálny strojopisný list na hlavičkovom papieri Seniorského úradu Čongrádsko-čanádskeho evanjelického seniorátu v Makove (Makó), opatrený číslom spisu, kruhovou pečaťou a dátumom, vo veci voľby farára v Ambrózfalve, podpísaný seniorom Dánielom Benkóczim. Z obsahu listu vysvitá, že je odpoveďou na skorší list Karola Kotinského.  

  V liste senior oznamuje Karolovi Kotinskému zdvorilo, ale veľmi jasne a jednoznačne, že jeho snahy o získanie miesta farára v Ambrózfalve by v členoch vplyvných kruhov župy, alebo dokonca aj na vyšších fórach vyvolali rozhodný nesúhlas.

  Cieľom napísania listu – súdiac podľa jeho obsahu – nemohlo byť nič iné, iba to, aby sa  Karol Kotinský vzdal svojho zámeru získať miesto farára v Ambrózfalve, aby sa Ambrózania nerozhodli v prospech jeho pozvania, a aby sa takto voľba farára mohla ukončiť čo najjednoduchšie a s výsledkom podľa vôle biskupa.

  V liste je nesúhlas  župy vyjadrený spôsobom, ktorý poukazuje na prirodzené prelínanie cirkevnej a politickej moci. Emil Purgly sa totiž v súvislosti s voľbami farára nespomína ako svetský dozorca seniorátu, ale ako niekdajší župan a aj v súčasnosti vplyvný člen župy. Poukazálo sa ďalej na stanovisko župy, ktoré sa uplatnilo pri uprázdení, ku ktorému došlo v dôsledku odchodu predchádzajúceho zborového farára Ferenca Kertésza, dokonca aj na osobné angažovanie sa Emila  Purglyho v tejto veci:

„Velebný pán farár! Obdržiac vaše srdečné riadky s láskou vás informujem o nasledovných: proti vášmu príchodu do Ambrózfalvy pri príležitosti posledného uprázdnenia  župa protestovala zborovo, aby sa Vaša velebnosť dostala do Ambrózfalvy. Že odkiaľ mala  župa informácie, neviem. Záujmom Ambrózfalvy však je, aby sa nedostala do sporu so župou. Milosťpán Purgly sa proti Vašej velebnosti postavil výlučne len na tomto základe. Teraz je situácia rovnaká. Ja osobne považujem za úplne beznádejné, aby sa Vaša velebnosť dostala do Ambrózfalvy. Opäť by sme sa ocitli zoči voči župy, dokonca možno aj vyšším fóram. Žiaľ – musím to sem poznamenať – Vaša velebnosť má v našej  župe dosť zlú povesť. K milosťpánovi Purglymu, ktorý bol vyše 10 rokov županom našej župy, a aj teraz je vnútorným človekom župy, nemyslím si, že by sme mali akýkoľvek prístup, ešte menej, aby svoju mienku zmenil. Ospravedlňujem sa za svoje úprimné riadky. Situáciu som však musel úprimne odhaliť, aby boli Vašej velebnosti známe všetky momenty. Ostávam s najúprimnejšou láskou senior Dániel Benkóczi”

  Po rozhodnutí seniora Dániela Benkócziho, v ktorom zrušil uznesenia schválené na zasadnutí presbyterstva 19. mája 1942 večer o 8. hodine, bolo presbyterstvo zvolané na opätovné rozhodnutie na 6. júna 1942. Na zasadnutí boli prítomní konsenior András Gubcsó ako poverenec seniora, za predsedania cirkevného dozorcu Ágosta Adamkovicsa poddozorca Michal Czabarka a menovite vymenovaní členovia presbyterstva. Zápisnica spísaná o zasadnutí je veľmi krátka. Okrem náležitostí predpísaných pre zápisnice neobsahuje nič iné, len stručné informácie o dvoch rozhodnutiach, ktoré sa zrodili na zasadnutí presbyterstva. Podľa prvého rozhodnutia presbyterstvo aj naďalej chcelo obsadiť miesto farára cestou pozvania. Pred vynesením druhého rozhodnutia zborový dozorca Ágost Adamkovics navrhol presbyterstvu, „aby pánom biskupom odporúčaného bývalého sarvašského kaplána Pála Zátonyiho pozval jednohlasne za farára zboru.”  Potom sa v zápisnici uvádza len vyslovené rozhodnutie, podľa ktorého „Presbyterstvo jednohlasne rozhodne o pozvaní kaplána Pála Zátonyiho a o tom, že konventu navrhne pozvanie menovaného farára.“

  V zápisnici je uvedené rozhodnutie presbyterstva, ktoré bolo vynesené na základe biskupovho návrhu a ktoré jednohlasne súhlasí s návrhom biskupa ohľade osoby farára, ktorý má byť pozvaný.

  V skutočnosti svoje rozhodnutie ani zďaleka neprijali tak súhlasne, ako je to uvedené v zápisnici, a hlavne ho neprijali „nikým neovplyvnení a nahovorení”. Pritom o to ich práve žiadal Ágost Adamkovics na konvente, kde zároveň žiadal aj o vyslovenie dôvery k svojej osobe a sľúbil, že on aj senior “budú zastupovať len a iba záujem cirkvi”. 

  Udalosti aj nálada tohto zasadnutia presbyterstva sú zachytené v liste, ktorý napísal zborový poddozorca Michal Czabarka farárovi, ktorého meno v oslovení nie je uvedené. Podľa obsahu listu môžeme predpokladať, že týmto farárom bol pravdepodobne sám Karol Kotinský. V datovaní listu je uvedený rovnaký dátum, t. j. 6. jún 1942, teda deň zasadnutia presbyterstva. List bol napísaný po maďarsky, obsahovo je úlomkovitý, vety, ktoré chcú sformulovať rozličné myšlienky, sa od seba často neoddeľujú. Je citeľné, že sa autor listu písomne vyjadroval ťažkopádne.  

  Nálada na zasadnutí presbyterstva bola búrlivá, a podľa správy cirkevný dozorca Ágost Adamkovics vôľu biskupa Sándora Raffaya, aby presbyterstvo nepozvalo za farára Karola Kotinského, presadil veľmi násilnou argumentáciou, ktorou chcel členov presbyterstva jednoznačne ovplyvniť. Zároveň však ani názor členov presbyterstva nebol jednoliaty, a časť jeho členov sa podvolila nátlaku zhora. Podľa správy uvedenej v liste sa Ágost Adamkovics vo svojej argumentácii odvoláva na dva listy napísané biskupom, v ktorých biskup vyjadruje svoje očakávanie ohľadne osoby, ktorú by malo presbyterstvo nominovať. Jeden list mohol biskup napísať seniorovi, a druhý cez seniora, alebo priamo jemu – adresovaný Ágostovi Adamkovicsovi.

  Z obsahu správy uvedenej v liste vyplýva, že poddozorca je sklamaný z rozhodnutia presbyterstva vydaného vo veci osoby pozývaného farára, a vníma ho ako rozhodnutie, ktoré bolo vynesené v dôsledku ovplyvňovania uplatneného prostredníctvom osoby cirkevného dozorcu, a ktoré neodzrkadľuje skutočný zámer členov presbyterstva, ale vôľu biskupa.

  V tomto liste nájdeme poukaz na to, že pred nomináciou sa Karol Kotinský obrátil listom na Emila Purglyho, dozorcu Čanádsko-čongrádskeho seniorátu. O obsahu tohto listu si môžeme vytvoriť obraz len nepriamo, z tohto listu, resp. z listu už spomenutého, ktorý koncom apríla 1942 napísala Zuzana Kotinská Sándorovi Raffayovi. Text listu, zachovajúc jeho obsah,uverejňujeme podľa súčasných pravidiel (maďarského) pravopisu, lepšie rozčlenený na vety: 

„Milý pán farár, oznamujem vám, ako prebehli voľby. Teda teraz v sobotu na 7. hodinu sme boli predvolaní na poradu a na 8. na zasadnutie, na voľbu farára. Naša porada ale trvala omnoho dlhšie, než do 9. hodiny, lebo keď zvonili, ešte trvala veľká diskusia. Teda Adamkovics prišiel s tým, že nemôže byť Kotinský, lebo pán biskup napísal list, že pokazil to tým, že napísal Purglymu a tým si zatvoril cestu do Ambrózfalvy. Lebo že  Purgly to beztak nedovolí. Teda, že sám si podťal haluz pod sebou. Slovom, boli teda dva listy. Jeden od pána seniora, ktorý mu napísal pán biskup, a druhý pre Adamkovicsa. Ja som aj viackrát spomenul, aby sme si pozvali Kotinského a ostatné zariadi, ale veľmi silno tvrdil, že je to márna snaha. Teda tým tomu viacerí uverili, slovom naleteli. A potom sa situácia zmenila, lebo ten list veľmi vysvetľoval, silil sa tým, že nemožno, všetko je márne.

No, a potom, ako s tým už bol hotový, tak začal, že pán biskup jedného odporúča, aby sme si toho pozvali. Teda nikto nemal náladu, nikto ani nevedel, čo má robiť. Teda po dvojhodinovom zápase si k sebe zobral viacerých, zostali sme len piati, ktorý sme nesúhlasili. Teda bol to pre nás veľmi smutný večer. O 11. hodine sme sa rozišli. Bolo to jednanie veľmi násilnícke, ja som viackrát povedal, nech nechá ľud na pokoji. Nech mu povie svoj názor kľudne. Teraz neviem, čo si počnú. Čo by sa dalo robiť, lebo si pozvali nejakého Zátonyiho.  Ako by sa dalo podať odvolanie alebo čo sa má diať. Odkážte po pánovi farárovi Mekišovi, či sa dá niečo urobiť. Ak budete hovoriť s pánom farárom Mekišom, povedzte mu, že minulá diskusia bola len daromná pletka oproti tejto. Že čo tam bolo, to sa ani opísať nedá. S bratským pozdravom: Michal Czabarka 6-ho júna 1942”

  Na konvente cirkevného zboru Ambrózfalvy usporiadanom 21. júna 1942 predsedajúci farár András Gubcsó predložil rozhodnutie presbyterstva zo 6. júna 1942, podľa ktorého konventu odporúča zvoliť na uprázdnené miesto farára kaplána Pála Zátonyiho.  Potom informoval o liste biskupa, podľa ktorého kaplán Pál Zátonyi je voliteľný, ďalej informoval aj o vyhlásení kaplána Pála Zátonyiho, podľa ktorého pozvanie prijíma. Konvent na otázku predsedníctva, či schvaľuje rozhodnutie presbyterstva, jednohlasným rozhodnutím vyriekol, že schvaľuje návrh presbyterstva a jednohlasne zvolí za zborového farára Pála  Zátonyiho. Na zasadnutí presbyterstva dňa 3. júla 1942 uvedenie Pála Zátonyiho do úradu vytýčilo presbyterstvo na 12. júla 1942. O tomto slávnostnom uvedení do úradu sa nenachádza zmienka v zápisniciach o zasadnutiach konventu a presbyterstva cirkevného zboru Ambrózfalvy.

  Sklamanie a prežitý pocit, že sú vydaní iným napospas, mohli vo veľkej miere prispieť k tomu, že čoraz menej príslušníkov cirkvi navštevovalo pravidelne Služby Božie. Nový farár na konvente usporiadanom 28. februára 1943 prečítal svoju výročnú správu. „V práci duchovného života znamená veľkú ťažkosť tá mrazivá ľahostajnosť, ktorá je príznačná pre náš zbor” – napísal. 

  Ambrózanom sa ani na tretí pokus nepodarilo zvoliť si toho farára, ktorého pre seba v skutočnosti chceli. Ich vôľa vždy narazila na odpor nadriadených cirkevných vrchností, podľa zásad uplatnenia “dôležitého verejného záujmu cirkvi”, ktorý rozhodol aj v otázke osôb zvoliteľných za zborového farára. “Poklesky”, ktorých sa Karol Kotinský dopustil ešte ako mladý farár v Čemeri, nikdy neboli zo strany cirkvi odpustené, a následky toho ho sprevádzali počas celého jeho života v Maďarsku. Počas svojej 12 rokov trvajúcej kňazskej služby v Maďarsku celý čas zápasil o to, aby raz mohol byť niekde zborovým farárom. Na tento volebný boj sa odhodlal celkom 14 ráz, ale svoj cieľ nikdy nedosiahol. Príslušné dištriktuálne predsedníctvo alebo práve sám Sándor Raffay tomu vždy nejakým spôsobom zabránili.  

  Biskup Banského dištriktu, Sándor Raffay na svoju vlastnú úlohu, ktorú v týchto voľbách zohral, mal odlišný názor. Dočítame sa o tom v jeho liste, ktorý napísal 12. júna 1940 jednému zo svojich priateľov. Text listu je nasledovný: „Milý priateľu! Na tvoj srdečný list napísaný v záujme Kotinského ti neviem inšie povedať, než to, čo úplne súhlasí so skutočnosťou: ani ma nenapadá brániť mu na ceste za uplatnením, ale na druhej strane nemám ani možnosť príliš ho podporovať. Keď sa uchádza, ja mu nebránim, ale nemôžem ho ani dať zvoliť, lebo ja voľbu farárov nikdy neovplyvňujem. Ak ma požiadajú o radu, milerád ju poskytnem, ale ďalej nejdem. Vie to aj Kotinský, ktorý by ma sotva mohol obviniť z nepriateľského cítenia alebo zlej vôle. Ja nehatím cestu pred jeho uplatnením sa.”

  Sándor Raffay odpovedá na list, ktorý mu napísal jeho priateľ v záujme Karola Kotinského.  Z listu nevysvitá, kto sa obrátil na Sándora Raffaya, a v čom ho žiadal o pomoc. V životopise Karola Kotinského sa nespomína, že by sa bol v roku 1940 uchádzal kdekoľvek o miesto zborového farára. Ale v tomto ohľade to ani nie je zaujímavé. Podstatná je odpoveď. Sándor Raffay posudzuje svoju rolu vo voľbách farára, na ktorých bol zainteresovaný Karol Kotinský, úplne odlišne, než ako to vníma Karol Kotinský vo svojom viackrát citovanom životopise, alebo ako sa to dá vyčítať z cirkevných zápisníc z týchto udalostí alebo z oficiálnej a neoficiálnej korešpondencie aktérov udalostí. K tomu je nutné dodať, že zápisnice a úradné listy obyčajne zachytávajú veľmi stroho len výsledky volieb farára. Tlak, ovplyvňovanie, donucovanie podľa záujmov, ktoré sa prejavovali v procese volieb farára alebo pred ním, zakrývajú. O tých sa môžeme dozvedieť skôr z neoficiálnych dokumentov, obyčajne zo súkromných listov alebo iných záznamov. 

Zhrnutie

  Karol Kotinský na seba upriamil pozornosť pôvodne v súvislosti so svojou kňazskou službou v Čemeri. Tu boli proti nemu sformulované prvé obvinenia, tu znášal prvé útoky za prirodzené používanie svojho slovenského materinského jazyka. Týmito útokmi viacerí sledovali len svoje vlastné záujmy, avšak pod ich vplyvom Karol Kotinský počas celého svojho kňazského pôsobenia v Maďarsku bol znevýhodňovaný a to spôsobovalo útrapy v súkromnom živote jemu i jeho rodine.  V priebehu farárskych volieb v Ambrózfalve sa napätý vzťah medzi ním a dištriktuálnym a seniorátnym vedením ďalej vyostroval.

  Zároveň z korešpondencie Karola Kotinského spojenej s voľbami farára vysvitá aj to, že pod vplyvom ťaživého donútenia sa pokúsil zlepšiť svoj vzťah s cirkevnou vrchnosťou, a to ospravedlnením sa za správanie, ktoré sa mu kládlo za vinu, prejavením ľútosti, riešenie pre svoje ťažké životné situácie hľadal aj cestou sľubov, že je ochotný prispôsobiť sa očakávaniam cirkevnej vrchnosti. Uplatnenie takéhoto donútenia bolo jedným zo silných zbraní maďarizačnej politiky vyplývajúcej z vtedajšieho chápania národa. Toto donútenie malo viaceré tváre a v rôznych životných situáciách sa prejavovalo rozlične, ale malo rovnaké smerovanie. V tomto ohľade boli najľahšie zraniteľní tí, na ktorých dohliadal alebo ktorých riadil štát či cirkev, teda vojaci z povolania, žandári, štátni zamestnanci, učitelia, kňazi. Pravda, nebolo treba spáchať “hriechy” a potom znášať ich dôsledky k tomu, aby niekto dospel k poznaniu. Pre moc vo väčšine prípadov stačilo aj to, ak dotyčný uvidel výhody prijatia takéhoto zámeru alebo pochopil neblahé následky jeho odmietnutia.  

  Cirkevné zápisnice, oficiálne listy a iné dokumenty spojené s voľbami farára v Ambrózfalve ukazujú, že Evanjelická cirkev v Maďarsku v medzivojnovom období sa vlastnými prostriedkami vedome podieľala na presadzovaní maďarizačnej politiky štátu. Táto jej vôľa sa jednoznačne prejavila a uplatnila v prenose jej cirkevnej úradnej štruktúry, alebo sofistikovanejšie, cez vedome budovaný a pestovaný systém osobných vzťahov, alebo na základe jej zámeru ovplyvniť voľby farárov. Najviac tým trpeli národnostné cirkevné komunity, veď ich materinský jazyk bol postupne vytláčaný z cirkevného života. Spomedzi farárov slúžiacich v cirkevných zboroch obcí s národnostným obyvateľstvom – ktorí väčšinou boli taktiež príslušníkmi danej národnosti – niektorí až príliš vynikali pri dosahovaní takýchto zásluh, kým iní sa nepodriadili týmto očakávaniam, preto znášali nevýhody z toho plynúce, alebo neustále niesli bremeno rizika, že takéto nevýhody prídu. 

  V Slovákmi obývanej Ambrózfalve sa zámer smerujúci k zúženiu používania materinského jazyka prejavoval najsilnejšie v tých oblastiach života obce, ktoré stáli pod nejakým inštitucionalizovaným dozorom. Takýmito oblasťami bola predškolská a školská výchova, cirkevný život, miestna verejná správa, ale aj činnosti prebiehajúce v rôznych spolkoch a združeniach. Presbyteri cirkevného zboru v Ambrózfalve, i keď mohli cítiť nezastaviteľnosť procesu podľa vyššie uvedeného zámeru, nezriekli sa ľahko svojej slovenskej identity. Pohybujúc sa v úzkych mantineloch svojich možností konania, zachovali sa veru smelo.  Viackrát ukázali svoju lásku k svojej slovenskej materčine a evanjelickej viere, a nebáli sa postaviť sa na stranu svojho vybraného farára, a to občas ani oproti biskupovi.

  Karol Kotinský, napriek tomu, že nikdy nebol zvolený za farára cirkevného zboru v Ambrózfalve, cez voľby farára mal veľký vplyv na život ambrózskej cirkvi a celej obce. Jeho pamiatku zachováva evanjelická matrika Ambrózfalvy – takmer symbolicky – jediným zápisom. 2. mája 1937 v Ambrózfalve pokrstil dievčatko, ktoré dostalo krstné meno Mária Žofia.