Dňa 13.apríla uplynulo 78 rokov od príchodu prvého transportu Slovákov z Maďarska, ktorí sa dobrovoľne rozhodli spojiť svoje osudy so Slovenskom ako dávnou domovinou svojich predkov a presťahovať sa v rámci dvojstrannej dohody medzi vládami ČSR a Maďarska o výmene obyvateľstva na Slovensko. Prvý železničný transport priviezol Slovákov z dolnozemskej obce Pitvaroš v dnešnom Maďarsku do železničnej stanice Sereď, odkiaľ boli potom rozdelení do svojich budúcich domovov na území južného Slovenska.
Pri pripomenutí si výročia príchodu prvých dolnozemských Slovákov na Slovensko, ktorým začala akcia ich presídľovania v rámci uzavretej dvojstrannej zmluvy s Maďarskom, je potrebné zároveň ozrejmiť príčiny, prečo sa mnohí slovenskí obyvatelia voľakedajších „Horných Uhier“ ocitli pred 200-300 rokmi ďaleko od svojej domoviny – dnešného územia Slovenska, resp. prečo dostali pomenovanie „dolnozemskí Slováci“. Ich odchody do dávneho historického regiónu Uhorska – tzv. „Dolnú zem“ boli spojené s oslobodením územia južného Uhorska - Dolnej zemi od Turkov koncom 17. stor. Tým sa po 150 rokoch tureckého panstva otvorili možnosti získania voľnej pôdy na tomto spustnutom území, čo bol magnet pre chudobné roľnícke obyvateľstvo zo severu Uhorska.
Zároveň pre slovenské poddanské obyvateľstvo vznikla (aj keď vtedy nelegálna) možnosť uniknúť spod stupňujúceho sa feudálneho tlaku miestnych zemepánov na území dnešného Slovenska, pred hladom v dôsledku neúrodných rokov, či preľudnenosti a pre evanjelickú časť obyvateľov aj pred náboženským útlakom, spojeným s prebiehajúcou rekatolizáciou.
Toto využili mnohí naši odvážni predkovia a napriek hrozbám krutých trestov zo strany vrchnosti v prípade ich dolapenia ušli zo svojich domovov na Dolnú zem. Ďalšiu časť slovenských kolonistov tvorili legálni migranti z radov slobodných roľníkov, remeselníkov, mestského obyvateľstva, naverbovaných na presťahovanie sa na „Dolniaky“ pod prísľubom získania pôdy a náboženskej slobody. Podľa odhadov vyše 200 tisíc Slovákov, čo vtedy tvorilo asi 1/5 slovenského národa, sa takto ocitlo stovky kilometrov ďaleko, mimo svojich domovov, zvyšku rodín v cudzom, neznámom prostredí, odkázaní len sami na seba, svoje schopnosti bojovať za ekonomicky lepšiu a sociálne aj nábožensky spravodlivejšiu existenciu pre seba a svojich potomkov. Bola to prvá veľká migrácia Slovákov v novodobých dejinách. Novým obyvateľom a hlavne ich potomkom sa na „Dolniakoch“ dlho darilo. Usilovnou prácou viacerých generácií sa im podarilo postupne vybudovať kvitnúce obce, mestečká, ba aj celé enklávy s pôvodne takmer čisto slovenským osídlením. Medzi najznámejšie možno spomenúť Slovenský Komlóš, Sarvaš (kde pôsobil Samuel Tešedík a neskôr študoval aj M.R.Štefánik), Nadlak (pôsobisko J.G.Tajovského), Békešskú Čabu (začiatkom 19. stor. najväčšie slovenské mesto v Uhorsku), ale aj Kovačicu, Padinu, či Báčsky Petrovec v dnešnom Srbsku. Ich sen o „zemi zasľúbenej“ bol však v priebehu 19. stor. postupne narušený rozbiehajúcou sa maďarizáciou v Uhorsku, ktorá dosiahla v potrianonskom medzivojnovom Maďarsku také rozmery, že ohrozila základy ich ďalšej národnej existencie ako Slovákov. Preto tá časť dolnozemských Slovákov, pre ktorých hodnoty uchovania rodnej reči, slovenskej kultúry a etnickej identity pre nich a ich potomkov bola stále dôležitá, sa po 2. svetovej vojne rozhodla využiť medzivládnu dohodu ČSR s Maďarskom o výmene obyvateľstva a vrátiť sa do zemi svojich dávnych predkov – na Slovensko. Vlakové transporty postupne v rokoch 1947-1948 priviezli takmer 75 tisíc slovenských presídlencov s rodinami, ktorí boli zväčša usadení na území južného, resp. juhozápadného Slovenska po vysídlených obyvateľoch maďarskej národnosti.
Väčšina dolnozemských Slovákov (podľa odhadov len v Maďarsku v tom čase žilo od 200 – 250 tisíc až po cca 400 tisíc Slovákov) sa však nedokázala zdvihnúť a opustiť svoje vtedajšie domovy, či pôdu, zdedenú po predkoch a starostlivo obrábanú celými generáciami a ostala naďalej bývať v pôvodných sídlach. Ostali najmä bohatí roľníci, remeselníci, štátni zamestnanci, či osoby v seniorskom veku, aj osoby zo zmiešaných manželstiev. Podpísala sa pod to aj nepriaznivá povojnová politika Budapešti, odhovárajúca ich od presídlenia na Slovensko. Tí, čo sa dokázali odpútať od svojich pôvodných domovov, pôdy, aj zbytku rodín, ktoré tam zanechali a presídliť na Slovensko, tiež nemali „na ružiach ustlané“. Neraz museli začínať život odznovu v pre nich cudzom, neraz etnicky čisto maďarskom prostredí, zžívať sa s novými susedmi, čo nebolo vždy jednoduché aj navykať na nové poriadky najmä po Februári 1948. Opäť až po rokoch sa im a ich potomkom podarilo vytvoriť si dlhodobým úsilím a vlastnou poctivou prácou sociálne a ekonomicky optimálnejšie a spravodlivejšie podmienky pre život. Paradoxne sa v istom zmysle opakovali životné skúsenosti ich odvážnych predkov, ktorí pred 200-300 rokmi migrovali na Dolnú zem. Presídlením časti slovenskej menšiny z Maďarska po 2. svetovej vojne na Slovensko sa po vyše 300 rokov od odchodu ich prapredkov spred ôsmich generácií na Dolnú zem akoby symbolicky uzavrela historická anabáza hľadania lepších, spravodlivejších životných, sociálnoekonomických aj náboženských podmienok života. Aj keď presídlenie na Slovensko neobsiahlo všetkých záujemcov z radov Slovákov v Maďarsku a presídleným sa nesplnili všetky nádeje a túžby, ktoré od novej vlasti očakávali, postupne po ich začlenení do nových podmienok sa im a ich potomkom otvorili nové možnosti pre dôstojný, spravodlivejší, plnohodnotný život na Slovensku. Ich návrat na Slovensko tiež potvrdil, že k plnohodnotnej existencii každého národa, vrátane Slovákov sú okrem spravodlivejších ekonomickým, sociálnych či náboženských podmienok ich existencie nevyhnutne potrebné aj podmienky, zaručujúce ich etnické prežitie ako Slovákov.
A krátky epilóg na záver: pôvodní dolnozemskí Slováci, ktorí však už zväčša ukončili svoju pozemskú púť, no najmä ich potomkovia žijú medzi nami aj v našom meste -v Piešťanoch. Skromní, usilovní, pracovití prispievajú svojim dielom s rozvoju a zlepšovaniu podmienok života obyvateľov Piešťan a aj celej našej spoločnosti. Ako potomkovi z rodiny dolnozemských Slovákov chcem, podobe ako mnohí moji vrstovníci s podobným rodinným pozadím, vyjadriť úctu a uznanie už nebohým rodičom, že našli v sebe dostatočnú odvahu a odhodlanie a v roku 1947 sa presídlili do krajiny svojich dávnych predkov - na Slovensko. Česť ich pamiatke!
