Ján Kmeť (1887-1972), rodák z Liptovskej Sielnice, sa na sklonku svojho života podujal spracovať svoje zápisky z vojny a zapísať svoje spomienky. Uverejňujeme časť zaoberajúcu sa osudmi počas obdobia 1. svetovej vojny, roky 1914 až 1919.
ROK 1914
V mesiaci júni 1914 zavraždili v Sarajeve následníka trónu Franza Ferdinanda spolu s jeho manželkou. Vtedy Bosna patrila k Rakúsko-Uhorsku. Bola to zámienka k vojne a už sme vedeli, že to bude zlé.
Prišiel deň 31. júl a o 12 hodine v noci bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Behom 48 hodín museli narukovať všetci do 42 rokov, ktorí boli vojaci. Kamaráti ma prišli zobudiť. Všetko sa to zahnalo do obecného hostinca, tam sa už notárov syn Lajoš, dôstojník v zálohe, vykrúcal so šabľou a kričal "Éljen a háború!" – Nech žije vojna!
Ráno 1. augusta bol to hrozný pohľad – v každom dome plač. Žatva predo dvermi a my sme museli nechať všetko tak a odísť na vojnu. Ja som bol v tom čase nezdravý – keď sme po jari boli rúbať drevo v lese, tak som prechladol a mal reumu v celom tele. Musel som nechať rodinu, syn Janko už behal, mal 1 a pol roka. S veľkým žiaľom a ťažkým srdcom nás vyprevádzali ženy a rodina na stanicu do Parížoviec, 1. augusta o 4. hodine poobede.
Na druhý deň musela moja manželka odšikovať koňa do Hrádku 18 km ďaleko, ešte popri tej hrôze aj o koňa prišla, ktorý tiež bol odvedený pre vojsko. Mnoho trápenia podstúpila moja manželka cez tú nešťastnú vojnu. Moja matka už bola slabá starenka, aspoň jej dom zariadila a syna Janka, keď ona musela všade byť. Naučila sa kosiť, orať, siať, do hory na koňoch po drevo chodiť a vôbec všetky práce okolo gazdovstva robiť.
My sme rukovali do mesta Prešova, tam sme došli o polnoci na 2. augusta. Už tam bolo toľko národa, že boli plné ulice. Ráno 2. augusta sme sa hlásili v kasárni, tam nám hneď zobrali vojenské knižky a hneď dávali vojenské háby a všetko, čo je vojakovi treba. K tomu 67. pluku nás zo Sielnice na prvú výzvu narukovalo 18 vojakov. Boli sme ubytovaní v evanjelickom internáte. Čakali sme 3 prápory, ktoré boli vo Viedni.
Bol som na tú reumu chorý, hlásil som sa u vojenského lekára. Neuznal – "Službu robiť môžete!" – bola odpoveď. Išiel som k civilnému lekárovi, ten predpísal lieky a tak som si ich kúpil za moje peniaze v lekárni, lenže to málo pomáhalo. Tiež sme sa dali odfotiť šiesti kamaráti a žiadali sme toho fotografa, aby tie fotky odoslal našim ženám, nechali sme mu adresy. Boli sme nasledovní: ja, brat Ondrej, Ján Kuna, Juraj Boroška, Ondrej Krmeský, Ján Mráz. Krmeský padol v boji pri Rawe Ruskej, Mráz ranený umrel v nemocnici niekde v Čechách. Zomrel už aj Ján Kuna a Juraj Boroška. Tak žijeme z toho obrázku dvaja – ja a môj brat Ondrej. Ako sa tá vojna skončila, už je to 51 rokov, ako toto píšem.
10. augusta prišiel už z Viedne aj náš pluk, 3 prápory. Mladí, aktívni vojaci, 1.-3. ročník, tam sa doplnil stav. Každá kompánia počítala 260 mužov okrem oficierov. 12. augusta so všetkou slávou nás vyprevádzali na stanicu, tam nás po 36 chlapov do jedného vozňa zadelili a už sme sa viezli na front do Galície, na Rusov.
Vtedy poľská krajina bola rozdelená na 3 časti – jednu časť mal Franz Jozef cisár, jednu ruský cár Nikolaj a jednu časť nemecký cisár Wilhelm Höhenlohe.
Za 2 dni, 12. augusta, nás doviezol vlak do Galície do mesta Jaroslaw. Tam sme pár dní cvičili, každý deň nás dobre popreháňali. Potom sme pochodovali do Ruskej Galície na hranice do mesta Tomaszowa, ktoré už naši honvédi od Rusov dobyli. Tam už padli naši dvaja Sielničania – Frico Trunkwalter a Ján Krmeský, to nám hovoril Ondrej Machovič, ktorý bol pucerom jedného dôstojníka od honvédov (príslušníci uhorskej domobrany). Tam som dal aj dopis Machovičovi, čo som písal domov.
Už sme išli do boja. Rusi ustupovali, my sme zašli dosť hlboko do Ruskej Galície, postupovali sme na ruský festung (pevnosť) Ivangorod (Deblin), 150 km od hraníc. 29. augusta sme pochodovali celý deň, o Rusoch nebolo nič chyrovať, ustupovali. Večer nás utáborili na jednom poli. Zbrane sme si dali do kozlov, ustatí sme boli, všetko pospalo. Okolo polnoci sa strhla strašná streľba, na tú streľbu sme sa zobudili a všetko utekalo dopredu. Strašný okamih, guličky len tak hvídali okolo uší, trvalo to asi 15 minút, až začali trúbiť Feuer anstellen ! (zastaviť paľbu). Chyba bola v tom, že oficier, ktorý mal v tú noc službu nepovedal strážam, ktoré mali na kraji regimentu službu, že dopredu šli naši husári (vojenskí jazdci uhorského vojska). Keď sa tí vracali, stráže mysleli, že sú to Rusi a začali strieľať. 12. kompánia mala tiež službu, keď stráže strieľali, začala paľbu aj ona. Výsledok 20 mŕtvych a 40 ranených, aj 8 koní od mašín.
Tak tam bol ranený aj Janko Kuna do hlavy, zobrali ho potom sanitári, škrabla ho gulička, ale nie nebezpečne. Ľutovali sme ho, aj trocha závideli – ten má už po vojne a nás ktovie čo ešte čaká. Chudák, keď sa vyliečil, v tom istom roku musel ísť do Karpát znova a tiež sa dostal do zajatia. Ten brigádny adjutant, keď videl čo sa stalo, sa zastrelil, ráno sme ho videli ležať tam zakrytého.
Na druhý deň, 30. augusta, náš pluk už išiel do boja. Rusi boli v jednej dedine menom Rachanie, tam mali dekungy (opevnenia) z cementu, mašinkvery (guľomety) mali na veži a privítali nás ostrou streľbou. Kapitán Táborský poslal Krmeského čatára s jeho rotou na ľavý bok, aby odtiaľ nás nenapadli, v jeho rote som bol aj ja. Rusi nás zbadali, pustili do nás z mašinkvera, guličky padali presne za nás kde sme zaľahli, bolo to naše šťastie. Tam sme ležali asi 3 hodiny. Náš regiment spravil "rikcug" (ústup) o čom sme nevedeli, až keď Rusi postupovali z tej dediny dopredu, mysleli si, že sme tam pobití. Ja som vravel Krmeskému – "Ostaňme tu, veď nás hádam nepobijú", on nechcel, že porušíme prísahu Franz Jozefovi. Vydal rozkaz po jednom sa sťahovať dozadu. Keď sme prišli k našim do lesa, už mysleli, že nás tam všetkých pobilo.
Tam sme dostali prvú príučku od Rusov. Padol tam najlepší mladý život vojakov, všetko mladí chlapci. V tom lese chýbalo z našej kompánie 120 mužov. To sa stalo 30. augusta 1914. Ruská artiléria vedela presne strieľať do našej armády. Od toho času sme ešte mnoho vystáli, aj hladu podstúpili.
Mali sme v rozkaze regimentu, že za 2 týždne musíme prísť do Moskvy. Nevedeli naši dôstojníci vojnu viesť, počas pokoja len parádu strúhať. Ale keď sme prvý raz k ruským opevneniam prišli, otvorili sa im oči. Rusi mali skúsenosti už z vojny s Japoncami. Oni mali zákopy pevné, ktoré vydržali aj kanoniersku streľbu.
2. septembra sme prišli na miesto pri jednej dedine, z ktorej nezostal ani jeden dom, všetko zhorené do základov. Tam bolo mnoho našich aj ruských mŕtvych, už veľmi páchli, čo viac dní neboli pochovaní. K tomu Ivangorodu sme sa nedostali. Rusi sa druhou stranou dali na pochod, chceli nás obísť, prišiel nám rozkaz ustupovať. Ustupovali sme do našej Galície, hovorili nám, že je regiment oslabený, ideme do Ľvova službu robiť. Kade sme ustupovali, všade dediny vypálené, kone pozdochýnané, vozy rozbité, až bola hrôza na všetko pozerať.
3. septembra prišli sme do dediny už v našej Galícii, menom Rawa Ruska, došli sme tam večer o 10 hodine. Do rána sme tam pri domoch prestáli, ráno išli sme von z dediny. Tam už boli na 1 km od nás zakopaní Rusi. Tak sme sa aj my zakopali do zeme na jednom veľkom poli, kde bola zasadená švábka (zemiaky). Tak už sme boli zas pred nepriateľom a nie ako nám bolo povedané vo Ľvove na oddychu. Jesť sme nedostávali, mali sme hladu dosť a probovali sme aj surové zemiaky jesť, ale to nešlo. V noci sme chodili do neďalekej dediny, tam bol popri stenách naukladaný v snopách bôb, ten sme si zobrali do zákopov, lúštili a jedli. V dedine už ľudí nebolo, evakuovali od strachu. Mal som toho bôbu zo 2 litre v chlebníku, oheň sme nesmeli robiť večer, ani fajčiť nebolo slobodno.
9. septembra nám doniesli do tých zákopov mináž a každý sme dostali pol litra rumu. Už sme cítili, že je to voľáka príčina, keď nám dali ten rum. Ráno 10. augusta, keď začalo svitať, prišiel rozkaz - potichu dopredu útok na Rusov. Rusi boli ticho. Keď nás zbadali, začali na nás strieľať. Ja som naľavo od Krmeského bežal, aj Holý z Trnovca, držali sme spolu, tam sme zaľahli a zas na rozkaz paľba dopredu. Asi 50 krokov sme utekali, až Kremeský zavolá – Janko Kmeť... Padal na zem dolu tvárou, ja som skočil k nemu mu pomáhať, ale už viac nepovedal ani slova.
Tam pri ňom, keď som mu pomáhal, dostal som to aj ja, trafilo ma do chrbta. Cítil som bolesti až v palcoch na nohách. Stratil som vedomie, za chvíľu som precitol. V duchu sa lúčim so svojimi tam doma, na všetky strany počujem plač a nárek, ale túžba po živote mi dodala sily. Tak asi 30 krokov som sa ťahal na bruchu naspäť. Tam už bolo mnoho zranených, bola tam cesta a priehlbinka, tam sa sťahoval kto vládal a tam ma jeden vojak obviazal. Kto mohol, utekal odtiaľ preč, guľky padali na všetky strany ako dážď. Krik a plač ranených. Ranený bol aj Ondrej Holý do pleca, ten ale mohol chodiť. Veru, aj sme si tam obaja poplakali, dal som mu 200 korún, aby si zobral a ak sa vráti niekedy domov, nech podá zvesť mojej rodine, čo sa so mnou stalo.
Tak som z krvi stiekol, že som sa nemohol ani pohnúť. Streľba neutíchala, kamarát Holý odišiel a ja som zostal ležať tam. Okolo obeda som bol ranený ešte od šrapnela do pravej nohy. Tam som ležal vyše 16 hodín. Okolo 1. hodiny v noci, keď streľba utíchla, jeden kaprál Cavach z Ružomberka ma tam našiel. Volal – "Krmeský, Kmeť, kde ste?" – Volal som ako som vládal, prišiel ku mne – "Čo je s tebou Kmeť?" – "Nemôžem sa ani hnúť, som ranený. Krmeský je asi 30 krokov predo mnou zabitý, tam je aj môj "vistunk" (vojenská výbava). Choď, vezmi si, sú tam aj flajš (mäsové) konzervy a kuker (ďalekohľad). Krmeský má pri sebe asi 500 korún, zober to". Išiel, zobral konzervy aj kuker, ale Krmeského sa nedotkol, bál sa ho.
Proboval ma postaviť na nohy, ale nevládal si poradiť so mnou, išiel po kamaráta, boli zakopaní asi 50 krokov vpredu, už sa nestrieľalo. Odniesli ma do jednej dediny, tam bolo miesto prvej pomoci, kde naši doktori obväzovali ranených. Tam ma doktori riadne ošetrili, zaviazali ranu. Bolo tam už mnoho ranených na slame, tam sme ležali jeden pri druhom ako polená. Popoludní nás nakladali na sedliacke vozy. Mňa viezol mladý Poliak, mal zapriahnuté 2 kone, viezol nás troch. Dvaja sedeli, ja som ležal. Bolo asi 20 vozov s ranenými, sprevádzal nás na koni jeden feldvébel (rotmajster) niekde na stanicu. Ale vlaky už nešli, už všade sa nachádzala ruská armáda. Prišli sme na jednu veľkú lúku, kde sa nachádzal náš division tren (vozatajstvo čiže trén - Traintruppe) s viac ako 300 vozov vojenských aj civilov, čo viezli vojenské veci, muníciu a proviant. Tam začala ruská kanonáda páliť, všetko to utekalo k ceste. Ten náš furman sa nemohl pre vozy dostať na cestu, šiel bokom po roliach, kde tiekla voda, voz sa mu vyvalil. Odopol kone a utekal ďalej, nás nechal tam. Tí dvaja ľahšie ranení odišli a ja som tam zostal ležať. Rusi strieľajú do nás ďalej a ja tam ležím a volám, až jeden Poliak, čo viezol ovos ma predsa zobral na voz a utekáme pred strelami ďalej. Pred večerom začalo pršať, ja som mal len tú blúzku, môj mantel (kabát) aj všetko zostalo tam na poli, kde ma ranilo. Ten Poliak mal prázdne vrece z ovsa, to rozrezal a prikryl ma.
Prišli sme do lesa, tam už nestrieľali, celú noc sme stáli a ráno na svitaní sme došli do mestečka Nemirov. Na jednom dome bol prápor Červeného kríža, tam ma ten Poliak zložil. Dom bol plný ranených našich vojakov. Boli tam už aj mŕtvi. Doktorov ani sanitárov tam už nebolo. Bol tam už aj Ondrej Holý, tam došiel keď mohol chodiť, pešo. Okolo 7. hodiny ráno zo všetkých strán sa tam hrnuli ruskí vojaci peši, aj kozáci na koňoch. Prišli hneď aj ruskí doktori, koho bolo treba ošetrili a už sme mali radosť, že žijeme a tá vojenská hrôza sa nám končí.
Ulice boli plné vojenských vozov so všakovakým vojenským materiálom. Holý mohol chodiť, hneď doniesol kávu z našich kuchýň, ktorých tam pred tým domom bolo viacej. Tiež doniesli jednu debnu, v ktorej mal nejaký dôstojník svoje veci – prádlo, vreckovky a všetko možné, aj jeden nový oficiersky plášť. Holému bol tesný, tak mi ho dal. Jedlo, cvibach (druh keksu), kávu, konzervy s mäsom, všetko sme mali. Tam Rusi zajali celý division tren, tisíce vozov a zajatých vojakov.
Predvečer začalo to mestečko horieť, údajne ho Židia zapálili. Prišli ruskí vojaci a oznámili, kto môže, nech ide von z mesta. Mňa jeden ruský vojak odviedol von z mesta na pole, tam dám dali jesť a nocovali sme v stanoch.
15. septembra nás naložili na vozy a viezli nás do dediny zvanej Horinec, kde v jednom kaštieli bol ruský špitál. Tam sme zostali a tam som dostal od doktorov dobré ošetrenie. Ráno sme dostali čaj a chleba a viezli nás ďalej do Ruska ako ich zajatcov. Ruskí vojaci nám dávali varené vajcia, chlieb, papirosy (špeciálne cigarety). Kade nás viezli, všade vypálené vozy a všelijaké vojenské veci. O 10. večer sme prišli do mesta Tomaszowa, ktoré Rusi nazad dobyli. Tam sme v kasárni nocovali, na raňajky mäso a polievku, obviazali nás, dali nás na vozy a ideme ďalej.
Prišli sme do mesta Zamošč do nemocnice, tam ma mníšky vyzliekli, dali čisté prádlo a uložili na posteľ. Slabý som bol ešte veľmi. Na druhý deň som dostal obväz. Tú guličku zo šrapnela mi doktor vyňal z nohy a sestra si ju nechala na pamiatku. Tá čo ma trafila do chrbta a nevyšla von, ma bolela a pálila.
19. septembra nás viezli autami 80 vierst (ruská miera-1 versta 1067 m) do mesta Chelm. Nocujeme v nemocnici, ráno nám dali obväz, poobede nás odviezli na stanicu, odtiaľ už išli vlaky, dali nás do sanitných vozňov. Viezli sme sa celú noc a celý deň a prišli sme do mesta Minsk, kde nás zaviezli do nemocnice. Odtiaľ som písal domov.
26. septembra nás zaviezli na stanicu, stáli sme tam v sanitnom vlaku celý deň. 30. septembra ráno sme prišli do mesta Moskvy. Tu sme zosadli, už som mohol aj sám pomaly chodiť a zaviezli nás električkou do nemocnice. Dostal som čisté prádlo a dobré lôžko. Moskva je veľké mesto, samé krásne kostoly tu vidno. Písal som rodine domov. Kost (strava) dobrý, ráno čaj, obed mäso, olovrant čaj, večera mäso, polievka, 2 funty chleba bieleho, 1 funt čierneho chleba (1 funt – ruská miera = 0,408 kg).
Na preväz chodím každý deň. Tú guličku, ktorú mám v chrbte, doktor hovorí, že to charašo, netreba operovať (táto ruská strela putovala starému otcovi roky po tele, vybrali mu ju až v jeho cca 65. roku života a opatrujeme ju ako vzácnu pamiatku). Chodia nás niekedy pozerať do nemocnice Česi, čo žijú v Moskve, nosia nám noviny a všelijaké sladkosti. Je tu aj Ondrej Holý, ale v druhej izbe.
9. októbra som dostal svoj mundier (oblečenie), čo som mal so sebou, brotcak (chlebník). Prádlo z tej oficierskej debny z Nemirova, to mi nedali. Iba jeden uterák a lyžičku a išli sme z Moskvy na stanicu. Holý zostal ďalej tam, tak len s neznámymi krajanmi, 60 nás bolo, sme išli vlakom preč.
12. októbra došli sme do mesta Tambov a šli sme asi hodinnu peši do špitála. Dostal som prádlo, v jednej izbe je nás vyše 100 maródov. Rany sa mi už uzavreli, ale som ešte slabý.
19. októbra nás 115 chlapov z tej nemocnice išlo preč. Dali nás do nákladných vozňov a vezieme sa na Sibír, ako počúvať.
30. októbra sme prišli do mesta Jekaterinburg, posledného mesta v európskom Rusku. Rozkaz – "Slaviani vystúpiť z vozňov von!" Bolo nás 200 mužov – Čechov, Poliakov a Slovákov. Nemci a Maďari idú ďalej na Sibír a Slovania nazad do Európy. Každý dostane na deň na stravu 25 kopejok.
2. novembra nás doviezli do mesta Wiatka, do zajateckých lágrov, kde boli Japonci zajatí, keď bolo vojna s nimi v r. 1905. Tu je už veľká zima, už sú 20 stupňové mrazy. Píšem každý druhý deň domov, kto zná, či príde – také poštové karotky sú pre plennych (zajatcov).
V tomto lágri v jednej izbe nás je 70 mužov. Spíme na pričniach na 3 poschodia. Ja spím pri dverách na prízemí, je to zdravšie ako pod povalou. Lenže na nás padá všetka špina a hmyz, ktorého už mám veru dosť. Podelení sme na desiatky. Desať mužov na 1 čajník a 1 plechovú misu. Na ráno dostaneme trocha čaju bez cukru, na obed mäso a boršč samá voda. Večer trocha polievky. Z tej misy jeme všetci desiati. Aj chleba dostane každý 3 funty.
Prišli prvé Vianoce ako som na vojne. Spomínam si veru so žiaľom na moju rodinu, tam za Karpatami. Zima je čoraz tuhšia.
ROK 1915
9. januára dostal každý kožuch, válenky – to sú ruské kapce a z Wiatky sme išli peši preč. Každý deň sme prešli 30 vierst, nocovali sme po domoch po pár chlapov. V dedine, kde sme došli nás sprevádzali ruskí vojaci ako stráž.
20. januára sme prešli 10 vierst a došli sme do mesta Jaransk. Tu nás zašikovali do barákov, kde zostávame. Kost máme tu moc lepší ako vo Wiatke. Ja chodím, aj jeden kamarát Paulovič z Turčianskeho Martina, do kuchyne pomáhať kuchárom. V tomto lágri je už vyše 1000 Austriakov.
25. januára prišla správa, že Rusi dobyli festung Przemyšel v našej Galicii (tretia najväčšia pevnosť v Európe z r. 1894, zaujímavá história). Zajali tam 117 tisíc Rakušanov, 40 tisíc ranených vojakov, 20 tisíc bolo mŕtvych Austriakov a Rusov tam padlo, ako počuť, do 80 tisíc. Na oslavu toho každý sme dostali 1 funt klobásy a funt bieleho chleba a museli sme ísť po meste chodiť, ovšem pod bodákmi.
Už je máj a ešte je tu sanica. Zišiel som sa s jedným krajanom – Donner z Ružomberka, ktorý bol zajatý v Przemyšli. Nový transport sem došiel. Rozprával, aké tuhé boje tam boli. Nemali už čo jesť, jeden chlebík komisár stál 10 korún, jedli už aj kone (ako literatúra uvádza, pre ten účel zabitých 13000 koní, hladujúci vojaci jedli aj krysy a polievku z vrán), tak sa museli vzdať pre hlad a nemoci. Chlieb nám už 1 funt stiahli, dostaneme 2 funty.
17. júla sme Slovania odišli z Jaranska preč, peši sme šli každý deň 30 vierst, zväčša lesom, tam sme aj spali v noci.
29. júla sme prišli do mesta Kazaň na železničnú stanicu, tu nás dali do vozňov a vezieme sa vlakom ďalej, neviem kde.
4. augusta sme prišli do mesta Zimovniki, tu sme zosadli a podelili nás po gazdoch na roboty. Ja som sa dostal aj 15 kamarátov k Ivanovi Ananičovi Čerevičenkovi. Stakár mal koňozávod (chov koní), dochovávali sa tam kone pre ruskú armádu. Mal ich 5000 ks, voľne sa množili na stepi. Tiež mal 10 kŕdlov oviec Merino, chovali sa len pre vlnu a mäso. V jednom kŕdli ich bolo najmenej 1000 ks. Tiež 60 párov volov, veľa kráv a mladej lichvy (rožného statku) sa tam páslo. Mal 2400 desatín zeme (asi 24 ha), samá rovina, veľmi úrodný kraj. Ten kraj sa volá Donská oblasť, trikrát väčšia ako naša republika. Statkár býval v Zimovnikoch a majer mal 60 vierst ďaleko. Tam sme išli na vozoch a budeme mlátiť pšenicu, ktorá je už 2 roky v stohoch. Ja som zahraboval mašinou seno, čo už bolo pokosené.
Sme na stepi, rovina široko ďaleko, skalky ani stromu nevidíš. Máme také komediantské búdy, kost máme dosť obstojný. Leto sa končí, Česi odišli, zostalo nás 10 Slovákov. Máme tu zostať cez zimu statok opatrovať. Dostali sme každý čižmy a kožuch, máme plat 15 rubľov na mesiac. Z toho polovica ide pre štát a pre nás polovicu na mydlo a tabačok. Za to musíme od rána do večera robiť.
Pomaly už prichádzajú druhé Vianoce, čo som preč z domu a neviem o nich nič, ako sa tam majú. Koľkokrát som už len im písal a dodnes som od nich nič nedostal. Ale niet divu, keď som už na desiatom mieste, ako som zajatý. Smutné sme Vianoce mali. Rusi majú o 2 týždne neskoršie.
Rok 1916
8. januára, na ich Vianoce, sme boli traja Slováci a jeden Rusín, náš vojak, koledovať v neďalekej dedine. Ten Rusín nás naučil pobožnú pesničku, on mal husle, čo si sám vyrobil a na Štedrý večer sme pod oblokami spievali a klaňali sa až po zem. Tí Rusi nás po celej dedine vodili – "Požalujsta, ešte ste u mňa neboli", dávali nám koláče, slaninu, celé 3 husi sme dostali, také údené, aj peniaze. To nám potom jeden Rus odviezol na náš Zimovnik. Mali sme na dlhý čas na prilepšenie.
Zima sa minula, prišla jar, išli sme do poľa orať a siať jarec. Bolo 1.mája, slnko zapadlo. Vypriahli sa voly a prišla búrka. Mali sme 3 búdy na spanie, také na kolesách, čo sa dali prevážať. Kuchár Poliak menom Tomko varil večeru vonku. Odišiel pred dažďom do búdy, sedeli sme tam štyria. Pri dverách nad dverami bola polička, kde bol chlieb a slanina. Načiahol sa pre slaninu na zápražku, vtom udrel hrom, lampu na stole zhaslo, oblok vybilo. Tomko padol k mojim nohám, ostalo ticho. Tomkovi horela čiapka na hlave, ja som sa mu ju rukou snažil zahasiť. Všetko bolo ticho, myslel som, že sú všetci mŕtvi. Dvere otvorilo, všetok chlieb von vyhodilo, pár minút ticho, až tí dvaja pri mne sa spamätali a kričali, čo sa to robí. Tomko bol mŕtvy. Jeden Slovák nemôže na nohu stúpiť, celá mu zmeravela. Z tých druhých obydlí vybehli kamaráti, čo sa to prihodilo. Zástupca statkára čo nám rozkazoval, keď sa práca skončila odišiel predtým na majer. Ráno prišiel na koni s novými rozkazmi. Keď sme mu hlásili, čo sa stalo, utekal nazad na majer hlásiť príhodu. Potom sme vykopali jamu, prišla komisia, Tomku prezrela a pochovali sme ho. Jeho rodina sa iste nedozvedela, kde sa ich syn podel.
Tiež som sa potešil prvej kartočke od mojej manželky. Píše, že sú zdraví, inšie písať sa nesmie. Tiež som písal do Moskvy, tam vydávali noviny pre zajatcov, udal som svoju adresu, kde sa nachádzam a meno môjho pluku. Behom mesiaca som dostal karotky od Jána Kunu, Petra Plachého, Mateja Fajčíka, Ondreja Kožku, Ondreja Kmeťa a Ondreja Holého. Všetko zajatí vojaci v Rusku, tak potom sme si dopisovali a čo nové v našej vlasti. Aj z domu od manželky som už dostal viac kariet.
Jedného dňa došiel hospodár, prichádzal každý týždeň a dal mi kartu od mojej manželky. Písala na jeho adresu, že dostala úradnú správu, že Ján Kmeť zomrel, a prosí ho, aby dal odpoveď, čo sa mi stalo. Bol som veľmi prekvapený tou správou. Hneď som písal, aby sa netrápili, že som pri dobrom zdraví. Písal som aj do Hujovcov jej rodičom. Iste ich tá novina a celú rodinu prestrašila. Ako mi potom manželka písala, to umrel mojej sestry syn, ktorý sa volal tiež Ján Kmeť a mal pri vojne takú hodnosť ako ja.
Čas utekal, vojna zúrila už tretí rok. Mnoho mladých životov už si vyžiadala. Ruskí vojaci sa začali búriť, lebo zistili, že nemeckí dôstojníci, ktorých bolo v ruskej armáde moc, lebo cárova žena bola vlastná sestra nemeckého cisára Wilhelma, zrádzali front.
ROK 1917
Stalo sa, že ruskí vojaci zobrali celú cársku rodinu. Cára, jeho ženu, dve dcéry a syna odviezli do Jekaterinburgu, posledného mesta v Európe, kde som aj ja bol v roku 1914, a tam ich všetkých postrieľali.
Vojaci opúšťali front a my Austriaci sme už boli voľní. Mohli sme sa kde chceme pohybovať a najímať sa do práce. Mnohí sa zberali domov, ale vojna zúrila ďalej. Ktorí došli domov, tých posielali na taliansky front, ktorý bol ešte horší ako ruský. Keďže ruské vojská opúšťali front, nemecká a rakúsko-uhorská armáda vstupovala veselo do Ruska a všetkých našich zajatých odprávala do vlasti, dali im 2 týždne dovolenku a hybaj na taliansky front.
Brat Ondrej bol na práci v uhoľných baniach na Ukrajine. Nechcel ísť na front po druhýkrát. Vedel moju adresu, tak prišiel za mnou, keď som ja bol ďaleko vnútri Rosie. Bolo to v pozdnej jeseni 1917. Došiel tam v noci, tak sme sa rodní bratia po tak dlhom čase zvítali po vyše 3 rokoch vojny.
Rusi urobili prímerie s Nemcami a podpísali ho spoločne v Brest-litovskom festungu v Rusku. Revolúcia v Rusku sa rozšírila. Kozáci, statkári a cárski generáli chceli potlačiť boľševizmus. Nemci im prisľúbili pomoc. Náš hospodár utiekol aj s rodinou do Rostova. Ustanovené boli národné soviety. Na tom Čerevičenkovom majeri ustanovili národnú správu. Rus bol správca, mňa zvolili za tajomníka.
Napravil sa nám život. Za starého režimu nám zajatcom na mesiac platili 3 ruble, po novom nám sľúbili 250 rubľov. Žilo sa nám lepšie. Bola zima, ošetrovali sme statok. Nemali sme peňazí na výplatu. Náčelník dovolil ísť na jarmok predať voly. Tak som išiel ja aj správca, hnali sme pred sebou 10 volov na koňoch asi 30 vierst ďaleko, peňazí sme mali dosť. V tých časoch každá gubernia mala svoje peniaze, ale len tie cárske boli najistejšie, tie si každý držal pri sebe, ako mohol.
ROK 1818
Prišla jar, tak sme odišli s bratom k druhému hospodárovi. Najali sme sa uňho pásť jalovizeň. Dobre nám tam za čas bolo. V jeden deň tam prišla na koňoch 1 rota kozákov. –"Koho je to stádo?", pýtajú sa. Povedal som, komu patrí. Jeden kozák vošiel do našej búdy, vzal môj batôžtek ušitý z vreca, taký chlebník. Tam som mal svoj majetok. Nové nohavice, 2 nové košele, zobral mi to, aj 1 dobrý súkenný plášť do dažďa. "Tebe to Ivan netreba!" – Čo som mohol robiť?
Front sa už blížil, aj neďaleko nás. Tak si hovoríme s bratom, musíme ísť odtiaľto preč. Zapriahli sme voly do voza a šli sme na majer. Tam už nebolo nikoho, všetko panstvo utieklo. Tam sme ešte našli pol vreca múky a v ohrade ovce. Jednu sme chytili a naložili na voz. No a hajde, ideme domov.
Došli sme asi 30 vierst, tam už bol front. Bolo tam tisíce vozov, žien, detí vojakov. To všetko išlo s vojskom zďaleka. Už bolo počuť aj streľbu a čoraz bližšie, doniesli tam už aj ranených a mŕtvych. Hovoríme si s bratom, už je zle, musíme odtiaľto preč. Došli sme ku železničnej dráhe, ráno tam prišiel vlak, nasadli sme a ten nás doviezol do mesta Caricyn, teraz sa volá Volgograd.
Tam bol veľký tábor pre vojenských zajatcov, odtiaľ už boľševici posielali do vlasti. Pred týždňom vypravili jeden transport 800 chlapov, bolo treba čakať, kým sa nazháňa na druhý transport. Bolo nás tam už vyše 300 chlapov. Jesť nám dávali nie ako na začiatku vojny 3 funty chleba pre jedného, ale pre 8 chlapov 1 funt, trocha teplej vody a dosť.
Dlho sme tam neboli, lebo sa blížil front. Odišli sme v noci z toho lágra k veľrieke Volge, chceli sme sa dostať na druhý breh. Tam bol pokoj, front tade nešiel. Šli sme popri brehu a dohonili jedného Rusa so ženou, viezol sa na člne. Chcel sa dostať na druhú stranu do jednej dediny k rodine po stravu, keďže v Caricyne už bolo málo jedla. Tak sme ho prosili, aby nás previezol na druhú stranu. Zobral nás do člna. Bolo 11 hodín večer, tá rieka bola široká 5 km. Noc bola tichá, práve bol spln mesiaca, bolo vidno. Na druhej strane sme v jednom stohu slamy prespali a ráno šli ďalej. Na noc sme došli do dediny, tam nás prenocovali.
Ráno sme išli ďalej. Pri jednej dedine nás zastavila stráž. Ten kozák sa pýtal, kde ideme. Hovoríme – domov, do vlasti, vojna sa už končí. "My vás odprevadíme do vlasti!" povedal a zobral nás na strážnicu, lebo už bolo pred večerom. Ráno nás dali odviezť na voze do druhej dediny k starostovi a odtiaľ zas na druhom povoze do ďalšej dediny. Postrkom z dediny do dediny nás odprevádzali. Až nás doviezli do mesta, kde bol láger pre zajatcov, odtiaľ už vypravili 2 transporty do Austrie. Tam sme čakali, kým sa nazbiera na druhý transport.
Bola už zima, november. Brat ochorel, dostal ružu do tváre, musel ísť do nemocnice. Bol tam hlad, pre 8 chlapov 1 funt chleba. Ale veliteľ lágra bol Maďar, tak maďarský Červený kríž poslal tam peniaze na podporu. Kupovali múku a piekli chlieb a pre 8 ľudí tiež oni dávali 1 funt chleba.
Brat už bol z nemocnice v lágri, tak sme chodili po dedinách pre chlieb a ten sme sušili na slnku, aby sme mali na cestu domov. Tam sme obchodovali aj s dohánom (tabakom). Kupovali sme od gazdov listový, 1 funt stál 100 rubľov, ten sme podelili a tak sme za 1 funt dostali aj 250 rubľov. Jeden gazda nás dohánom dobre zásoboval, predávali sme ho ruským vojakom, tam ich bolo veľa narukovaných.
Na nešťastie, bola tam choroba týfus, ochorel som aj ja. Nemocnice boli plné chorých Rusov. Ja som ležal len tam v lágri. Transport, ktorým sme mali ísť odišiel a bol to posledný. Zostali tam len jeden krajčír, jeden šuster a brat pri mne chorom na smrť. Priviedol ku mne aj lekára, mal som vysokú horúčku, nevedel som nič o svete. Keď som precitol, bol som veľmi slabý, nemohol som sa ani postaviť na nohy. Ten lágerkomandant, keď ochádzal, dal bratovi peniaze, že ak sa preberiem, aby mi mal za čo kúpiť niečo na prilepšenie. Potom mi kupoval mlieko aj mäso a sám varil, a tak som prichádzal pomaly k sile.
ROK 1919
3. januára sme sa odtiaľ pobrali preč. Na výbore nám dali priepustky až do hraníc. Jeden Rus išiel na saniach po tovar na železnú dráhu 150 vierst ďaleko, tak nás zobral so sebou. Z novín sme sa dozvedeli, že je už mier. Monarchia rakúsko-uhorská sa rozpadla a zrodila sa Československá republika.
V tom čase sa sťahovali poľskí utečenci, ktorí utiekli pred vojnou do Ruska. Na každej stanici ich čakalo veľmi veľa, tak sme boli v jednom vozni natlačení ako zápalky v škatuľke. Ale boli sme radi, že pomaly sa blížime k našej vlasti.
Cestovali sme vlakom vyše týždňa, niekedy sme stáli na staniciach dlho. Bolo naše šťastie, že sme mali ten sušený chlieb. Na staniciach v Rusku všade dostať kypiatok – vriacu vodu. Mali sme čajník, tak sme žili na vode a chlebe.
Konečne sme došli na stanicu Minsk, tam v roku 1914 som ležal ranený v lazarete. Vlaky odtiaľ už ďalej nešli, tam už išiel front. Bolo tam na tej stanici mnoho národa, tých utečencov, čo už dlho čakali na vlaky. Boli sme hrozne ustatí, už sme vyše 2 týždňov cestovali, ani nesedeli v tom vlaku, čo bola taká tlačenica. Našli sme si v kúte trocha miesta, tam sme sa zložili, tej teplej vody so suchármi zajedli. Keďže už vlaky ďalej nešli, sucháre sme predali utečencom, lebo bolo treba obchádzať front 350 vierst peši, aby sme sa mohli dostať na vlak. Potom sme v tom kútiku pospali ako zarezaní. Ja sa zobudím, kabát mám rozopnutý. V bočnom vrecku som mal knižočku, v nej dokumenty aj drobné peniaze. V tej knižočke som si opatroval aj fotku mojej manželky, všetko bolo preč. Zobudím brata, on tiež porozopínaný a jeho taška, kde mal vyše 5000 rubľov, všetko nikolajevské, všetko preč. Tak nás tam obriadili. Ešte šťastie, ja som mal na sebe oblečené dvoje nohavice. Tam som mal v handričke z celty peniaze – 1000 rubľov, tie mi tam nenašli. Hlásili sme to stráži, ale to bolo zbytočné, nič sa nenašlo.
Kade sme potom cestovali, tam už bola bieda, tam už prešla vojna. Málo dedín, ktoré neboli vypálené. Dražoba tam bola, 1-funtový chlieb stál 50 rubľov a ešte sme boli radi, že sme ho dostali.
Po ťažkej našej ceste sme sa dostali na maďarské hranice, tam už bolo hodne zajatcov čo čakali na vlak, ktorý mal dôjsť z Maďarska. Šťastie, že mne nezobrali tie peniaze, ťažko by sme bez nich cestovali domov.
Konečne došiel vlak z Maďarska, ktorý nás doviezol do Debrecína. Tam nám dali naše šaty do pary a nás do kúpeľa, aby sa znivočili tie zvieratká, ktorých veru po tej dlhej ceste sme mali dosť. Na pamiatku som ešte jednu aj domov doniesol. Našla ju manželka, ako mi hovorila.
Odtiaľ nás poslali každého ku jeho kádru, kde patril ako vojak. Nás poslali do Ujfehertó, tam odišiel náš 67. peší pluk pred Čechoslovákmi. Došli sme tam do kancelárie, zišiel som sa tam s mojím kompania komandantom, ktorý išiel s nami na front. Mal hodnosť majora, jeho meno je Táborský. Hneď ma poznal – "Kmeť, kde sa tu berú?" - "Idem zo zajatia, pán major". Dal príkaz pisárom zistiť, kedy som bol ranený a zajatý a dal pokyn vyrátať, na aký žold mám nárok. Tak som dostal 3000 rakúsko-uhorských korún. Tiež nám vystavili cestovné preukazy až do Parížháza (Parížoviec). Major nám hovorí – "Kmeť, dajte si pozor, tam sú už Česi, ale my prídeme ešte nazad do Prešova!". Brat žold nedostal, nemohli nájsť kedy bol zajatý.
Odtiaľ sme cestovali do Miškolca, ďalej vlaky nešli, bola tam 12 km demarkačná čiara. Muselo sa prejsť pešo na československé hranice. Vtedy v Maďarsku bol prevrat, buržoázia utekala pred boľševizmom, chcela sa dostať do Košíc. Išlo s nami mnoho civilov. Došli sme k jednej dedine, tam na kraji bola československá stráž. Nepúšťali z tej maďarskej strany nikoho. Stráž mal jeden Čech, my hlásime, že sme Slováci, ideme z ruského zajatia. Nadávali sme, že nás nechcú pustiť do vlasti a žiadali veliteľa stráže. Došiel tam potom jeden poručík, taliansky legionár, tak nás pustili. Na strážnici nám dali najesť. Popoludní prišiel od Košíc vlak, ten nás doviezol do Košíc a už sa pomaly blížime k nášmu rodisku.
Vtedy v Československej republike povolávali k vojsku viac ročníkov proti Maďarom. Tí mladí ľudia z východu nechceli rukovať, utekali do Maďarska. Peniaze zo starej vlády už boli kolkované, nalepené známky na nich. V Maďarsku ešte išli tie staré peniaze, tak v Miškolci si tie známky poodliepali a mali peniaze platné. Keď sme boli v Miškolci, hostinský mal moc tých známok, dal ich mne a ja som okolkoval tie peniaze, ktoré som dostal v Ujfehertó jako žold.
V Košiciach si vravíme, poďme do Prešova, tam sú naše kufríky, keď sme rukovali, zostali tam. Došli sme do Prešova do kancelárie, boli tam Česi. "Tu nič nieto, všetko Maďari zobrali!". Dali nám po 20 Kč za cestu z Ruska.
V Obišovciach sme sadli do rýchlika a do Mikuláša sme došli o polnoci. Rýchlik v Parížovciach nestojí, tak sme išli do Sielnice peši. Práve trúbil nočný strážnik Rojček 2 hodiny po polnoci.
Prišiel som pred náš dom a počul som, že vo dvore bľačí ovca, mala práve jahniatko. Potešil som sa, je to dobré, keď chovajú ešte aj ovce. Klopem na okno na zadnej izbe. Matka počula a hovorí – "Zuzka, voľakto klope na okno". Zuzka volá – "Kto je to?" - "Ruskij plennyj ide zo zajatia z Ruska", hovorím po rusky. Matka jej vraví – "Hádam bude vedieť o tom našom niečo povedať, choď ho pustiť". Vyšla moja do pitvora (predsiene) a volá – "Kto je to?" A ja znovu – "Ruskij plennyj". Nechcela ma pustiť, až keď som povedal, že som jej manžel, otvorila. Zľakla sa veľmi a od radosti sa doplakala a tak sme sa zvítali. Aj s matkou, ktorá chuderka už bola veľmi zostarnutá. Tiež bola rada, že sa dožila, že sa jej dvaja synovia vrátili z tej nešťastnej vojny. Syn Janko sa tiež zobudil. Mal som radosť, bol z neho už veľký a zdravý chlapec.
No potom som sa riadne poumýval a preobliekol do čistého. Prišiel som domov zarastený, ošklbaný ako vandrovník. A po päťročnej neprítomnosti a odlúčenia od rodiny, som rád, že som konečne doma.
Z tej prvej vojny sa nevrátilo domov 45 Sielničanov, odpočívajú na bojištiach v Haliči, Karpatoch a na talianskom fronte.
Ja som prišiel domov 30. marca 1919.
Prepis zápiskov z r. 1963 a jazyková úprava:
Darina Kmeťová, vnučka
Bratislava, 3.2.2015
